fbpx

O mne

Ahojte.

Volám sa Zdena, mám 53 rokov a rozhodla som sa podeliť s Vami o môj život. Nie je taký zaujímavý ako teraz väčšina z vás predpokladá. Je úplne obyčajný, taký, ako ten váš. So všetkými vzostupmi, aj pádmi, so vzťahmi a posledné roky aj bez neho. Niekedy mi napadne čo by bolo keby bolo všetko inak. Keby som sa narodila ako muž, čím by bol môj život iný ako teraz. To by som zrejme nerodila, ale všetko ostatné je zhruba rovnaké. Teraz píšem o živote tu a teraz. V mladosti som sa určite aj ja veľmi snažila ako zaujať opačné pohlavie, ako sa preboha nestrápniť, ako preplávať mladosťou bez straty sebaúcty. Teraz premýšľam o tom, že už zrejme „nestíham“ byť uznávanou maliarkou alebo fyzikom, tieto odvetvia ma nikdy nelákali a zabrdla som o nich ako väčšina z nás – v škole.

Keby som mohla vymyslieť nový „vedný odbor“, ku ktorému by som najviac inklinovala, tak by to bolo pôžitkárstvo. A zasa nič nové pod slnkom.. Mám rada dobrú knihu, dobré víno, dobrých ľudí, tak ako by na prípadnú otázku „čo mám rád“ odpovedala drvivá väčšina ľudí. Zasa nič výnimočné. Ale aj tak si myslím, že mám čo ponúknuť, napríklad úprimnosť. Povedzme si niečo o nej. Od mojej mladosti som prešla rôznymi zamestnaniami, kamoška sa mi smeje, že keď mi budú „vyrábať“ dôchodok, tak sa úradníčky zapotia pri toľkých zamestnaniach. Niekde som vydržala rok, niekde len deň. Ale aby som vám nepripadala ako úplný niktoš, tak teraz už pracujem skvelých 12 rokov len pre jednu firmu. Všetko je o tom ako si človek nastaví svoje pravidlá, svoje priority, ako som celý život nastavená tak, že „liezť niekomu do zadku“ – no teda ešte také peniaze nevymysleli, za ktoré by som to v práci (ani nikde inde) robila. Ľahko sa hovorí, ťažšie sa vykoná. Pravdou je, že ma z pár firiem prepustili, lebo som si dala „férovku so šéfom“. A keďže v našich a ani žiadnych iných zemepisných šírkach nebude nejaká Zdena papulovať šéfovi, tak mu samozrejme nezostalo nič iné ako prepustiť ma. Väčšinou ma to neprekvapilo a mala som už „plán B“…

Rozoberme si úprimnosť. Viem, že vo veľa prípadoch sa veľmi nevypláca. Najhoršie je, keď na vás zabudnú… teraz mi napadol vtip zo socíku… Že na „grupáku“ je najhoršie keď na vás zabudnú 😊.

Ale zabudnúť na vás môžu aj vaši priatelia, či rodina. Vtedy to bolí troška viac. V práci zodvihnú plat celému oddeleniu okrem vás, prípadne sedíte v reštaurácii s priateľmi a vám prinesú jedlo s opečeným švábom na zemiakoch… To sa stalo mne a to na mňa bohužiaľ nezabudli, blbý príklad… Ale viete ako to myslím. Potom si poviete, že preboha, to som až taký neviditeľný, alebo nudný, alebo nezaujímavý? Poviete si, že sú „rovní a rovnejší“, je to blbosť. Ide skôr o sebavedomie. V práci pri blbom šéfovi mlčíme a potom si to doma odnesie partner. Nedostane večeru, prípadne sex… alebo príde „pomsta“ z úplne iného súdka. Ak sme si všetci rovní, tak potom kto sú tí rovnejší? Pre niekoho bohatý sused s úspešnou firmou alebo moderátor v rádiu. Každý máme rovnaké šance na úspech, rozdiel je v tom, že úspešní ľudia niečo pre to urobia a ostatní sa len prizerajú a závidia. Buďme k sebe úprimný alebo to aspoň skúsme, za to nič nedáme. Môžem vám povedať, že veľakrát je to veľmi oslobodzujúci pocit, začneme si vážiť sami seba a to je podstatné. Na ničom inom nezáleží.

Vieme byť úprimný aj sami k sebe? Myslím si, že väčšina ľudí má nastavené ego buď na minimum alebo „obr-ego“, žiadna zlatá stredná cesta, ale tá by sa nepáčila ani egu 😊.

Úprimnosti predchádza strach. To sú tie naše obavy, čo si kto pomyslí, čo kto o nás povie, čo sa komu na nás nepáči a pritom sám sa správa ako ignorant života. Prečo nás tieto veci tak veľmi trápia? Prečo chceme byť všetci v dôležitých životných situáciách vždy len za šedé myšky. A potom sa sťažovať, že zasa si nás nikto nevšimol a tú kravu zasa áno, lebo vytasila tie svoje silikónové prsia a hneď boli z nej všetci hotoví a hneď je v „prvom rade“ pri všetkých výhodách…

Prečítala som knihy o pozitívnom myslení a pozitívnom prístupe k životu a podobných veciach. Áno, boli tam aj zaujímavé myšlienky, ale nemyslím si, že by ma nasmerovali inam než ja samu seba. Niekedy to človeku prinesie „až“ jednodňovú vzpruhu do života, potom sa z toho vyspí a zasa je len súčasťou svojho života, so svojimi starosťami a radosťami, so svojimi prioritami. Prichádza tvrdá realita a každý z nás sa snaží prežiť ako sa dá. Nemyslím si, že by sme mali ubrať zo svojich plánov, len ich treba prispôsobiť tomu, čo je pre nás v živote najdôležitejšie. Niekedy sa hovorilo, že je to rodina. Áno, je to dôležité, je to naša krv a krv nie je voda. A zasa sme pri úprimnosti. Je päť sestier a každá túži po niečom inom. Potom sa čudujú jedna druhej, prečo nie je pre ňu dôležitá práve tá jej priorita. Obľúbená v kolektíve, láska k deťom, byť kočka vždy a všade, mať uprataný celý dom a vypletú celú záhradu, prípadne si liečiť svoje ego na partnerovi… Neuvedomujeme si rozdielnosť pováh, každý si myslí, že jeho život je príručkou na život pre všetkých ostatných ľudí na planéte.

Mojou prioritou sa v týchto dňoch stáva naslovaka.sk. Budem rada ak mi napíšete o tých svojich, o svojich plánoch, svojich túžbach, svojom spackanom alebo úžasnom živote, svojich nepodarených alebo podarených partneroch, o čomkoľvek čo vás trápi alebo teší práve v tejto chvíli.

Myslím si, že mi ide písanie o niečo lepšie ak mám na druhej strane niekoho, kto „počúva“ a teší sa z úplne prostej komunikácie.

Píšte 😊