fbpx
môj osobný blog

Ako život? Dobre?

Veľmi sa mi páčila veta z jednej hry „Radošincov“: „Kvietok sa nahne ku kvietočku a šepne: mám ťa rád, mám to rád“… Svoju jar som prežívala do dvadsiatky, tak ako väčšina ľudí. Človek sa obzerá okolo seba a hľadá si lásku. Áno, v tomto veku sa ešte za to slovko nehanbíme, ešte vieme byť úprimní, ešte máme návyky z detstva. Naše staré mamy hovorili, že žena sa má vydať keď je mladá a úplne sprostá. Niečo pravdy na tom bude. V tom veku som nekonzultovala svojich nápadníkov s rodičmi. Dnes je iná doba, rodičia majú s deťmi priateľské vzťahy a rozprávajú sa o všetkom možnom. Ja nie. Ja som sa v tejto oblasti vzdelávala „len“ z rozprávania svojich kamošiek, prípadne sestier. A väčšinou som bola veľmi neohrabaná a myslím, že aj dosť nevzdelaná, teda „úplne sprostá“…  Ale to je normálne, mladý človek sa správa skôr pudovo ako premyslene. V tom mladučkom veku som ešte letela na lichôtky typu: „si taká krásna ako najkrajšia báseň“… Keby na mňa v tomto veku, 54 rokoch, skúšal muž podobnú „haluz“, tak by som si musela dať pankreolan na dobré zažívanie tých patetických sračiek.

Vydávala som sa veľmi mladá, ešte som nemala ani 21 rokov, ale v tej dobe to boli len 4 roky od označenia „stará dievka“, kde bola hranica 25 rokov… Nevedela som nič, len som tušila, že som si vybrala veľmi zle. Ale nikto mi nestál s revolverom pri hlave, že si ho musím vziať. Len som si každý večer predstavovala tú katastrofu, ako rodičom, obyčajným dedinčanom, oznamujem, že ja sa proste nechcem vydávať. Bola som už tehotná a „nehrozilo“, že by to dopadlo inak ako svadbou. V tej dobe som nevedela vzdorovať rodičom, dosť som sa ich bála. Nebol medzi nami priateľský vzťah, skôr by som to prirovnala ku vzťahu „nadriadený a podriadený“… Nebudem vysvetľovať ktorá úloha pripadla mne… V roku 1986 som sa proste vydala. Či sa mi to páčilo alebo nie, také boli pravidlá. Je tehotná, vie kto je otcom, musí sa vydať.

Keby sa ma vtedy niekto spýtal, ako vidím svoj život o desať rokov, tak by som to napísala na papier a o desať rokov by som si len odškrtávala body spôsobom „OK, pravda“… Vedela som, že aj keď som ešte mladá, a v očiach mojej rodiny „úplne sprostá“, tak raz budem niesť následky za všetky zlé rozhodnutia.

V práci som mala kolegyňu vo veku mojich rodičov a veľmi som ju obdivovala. Raz som ju po práci pozvala na kávu a rozpovedala som jej svoj príbeh. Pozorne ma počúvala, sem tam si usrkla z kávy a nakoniec si objednala koňak… Videla som, ako sa jej nepáči všetko, čo som jej porozprávala. Na druhej strane som bola šťastná, že mi nezačala čistiť žalúdok, ako som mohla pripustiť, že to prišlo až tak ďaleko… Ale doteraz si pamätám, že mi povedala len jednu vetu: „Kolotoč sa rozbehol, už má takú rýchlosť, že keby si z neho vyskočila, tak by si ublížila najviac sebe“.

Keď už som sa viezla v tom kolotoči, tak som začala premýšľať ako z toho „vytrieskať“ aj niečo pozitívne…  Viem, že keď som zistila, že som znova tehotná, tak som začala uvažovať, ako čo najviac ochránim svoje deti pred mojim ešte stále právoplatným manželom, čiže psychopatom… Začala som premýšľať, že keby som v tej chvíli podala žiadosť o rozvod, tak by som ho musela stihnúť, kým bude na mne vidieť tehotenstvo. Viem, že šialený plán a asi preto mi nevyšiel… Bola som asi v piatom mesiaci, keď mi manžel povedal: „si nejaká tučná, to čo máš aké tlsté brucho?“… Tak som mu povedala, že nie som tučná ale tehotná… A jeho odpoveď „aha“… Viac sme to už nerozoberali. A trvalo mi ďalších deväť rokov, než som sa konečne rozhýbala k rozvodu.

Psychopati vedia byť na verejnosti veľmi šarmantní. Moja rodina a priatelia odo mňa očakávali dôvody a ja som si myslela, že im to musím vysvetľovať… Ale po čase ma prestalo baviť obhajovať sa, prečo nezostanem v manželstve s takým „úžasným“ mužom… Až vtedy sa všetky veci pohli a ja som si išla za svojím cieľom. Vedela som, že každý mesiac s ním ma oberá o silu a nechcela som skončiť vysilená a stále vydatá…

Ja som dosť silná žena a mala som čo robiť, aby som sa nezbláznila. Preto chápem ženy, ktoré naďalej zostávajú s tyranom… Zostali vysilené a musia si počkať na pomoc „zvonka“…

Mne nemal kto pomôcť, všetci si mysleli, že je to len jeden z mojich výstrelkov a časom ma to prejde. Jedine deti boli vždy na mojej strane a podporovali ma v mojich rozhodnutiach. Aj im sa po rozvode veľmi uľavilo, už ich nikto netýral, keď nebola doma mama…

Mám veľmi rozumné deti, nepovedali mi ako veľmi trpeli, keď s ním z času na čas zostali na pár hodín samé. Až dlho po rozvode mi všetko porozprávali… Nechceli mi hovoriť, že im otec ubližoval, lebo vedeli, že keby som sa to dozvedela, tak ho s mojou „divokou“ povahou aspoň prizabijem… A potom by ma zavreli a oni by museli žiť s psychopatom…

A dosť, je to za mnou a som veľmi šťastná, že som z toho chorého vzťahu vyviazla živá a zdravá…

Odvtedy už viem, čo je v živote najdôležitejšie. Ráno sa teším, že vyjde slnko a ja mám slobodnú vôľu naložiť so svojim životom tak, ako sa mi páči. To je k nezaplateniu. Netúžim po niečom materiálnom, prešla som si peklom a už viem, čo je v živote najdôležitejšie… Zdravie a psychická pohoda. Keď to máte, tak máme všetko na svete. Ste boháč!

A ľudia, ešte s dostatkom síl, zostávajú v chorých vzťahoch a neriešia ho. Radšej riešia kde si kúpia chatu, akej farby bude ich nová sedačka a kto kúpi deťom krajší a drahší darček, aby si ich „preventívne“, ešte pred rozvodom, podplatili. Honobia si majetky, potom už nevydržia, rozvedú sa a roky sa súdia o deti a majetky…

Nejdem navádzať ľudí ku skromnosti, každý má slobodnú vôľu kúpiť si aj hrad, ak na to má… Ja len viem, že šťastie nemá nič spoločné s výškou konta a počtom nehnuteľností…

Ako plynie čas, človek starne a už nemá chuť riešiť všetky krivdy sveta. Lepšie povedané, nemá chuť riešiť krivdy niekoho iného. Manželstvo dvoch ľudí je pre verejnosť uzavreté, ale aj tak sa ku mne dostanú informácie z „nešťastného“ vzťahu a niekto odo mňa chce počuť „rozsudok“… Na koho stranu sa prikloním… To chcú veľakrát od nás, ľudí, aj „celebrity“… Zaplatia si novinára, ktorý ich vykreslí v tom najlepšom svetle, partnera v tom najhoršom a potom sa ľudia rozprávajú a hádajú, kto z nich dvoch má pravdu a kto je ten poškodený… Niekedy sa musím na tých sračkách až smiať… Čo chcú? Prečo nás obťažujú s ich jebnutými príbehmi? Na druhej strane viem, že ľudia sa najradšej zaoberajú životom niekoho iného, aspoň nemusia riešiť ten svoj… Lebo keby začali, tak by si museli priznať, že ich život je v oveľa väčších sračkách ako ten, ktorý si prečítajú o nejakej pseudo celebrite…

To sa nikdy nezmení, ľudia chcú počuť o dojebaných cudzích životoch, a je im útechou, že nie sú v tom sami…

Prečo máme na druhých veľmi vysoké nároky a na seba žiadne? Toto keby som vedela, tak všetci žijeme v ružovej rozjasanej záhrade, tešili by sme sa zo života, nezávideli a nehodnotili životy druhých… Nečakali by sme od druhých uznanie a rešpekt „za nič“…

V tomto „pokoronovom“ čase je toho dojebaného viac ako dosť, preto chcem svojim príbehom utešiť ľudí, že keď sú zdraví a v psychickej pohode, tak sa z toho dostanú. Ľudia si pod pojmom „nešťastie“ predstavujú úplne rozdielne veci…

Mám známu, ktorej manžel predal svoj podiel vo firme, na účet mu prišlo niekoľko stotisíc eur a ona je „nešťastná“, že jej manžel celý život pracoval a teraz je vedený na úrade práce ako nezamestnaný… No, neposlali by ste ju do piče?

V tejto dobe prišlo kopec ľudí o prácu, ženy zostali zavreté v byte s tyranom, ľudia nemajú na zaplatenie účtov, krachujú firmy… Je toto dosť, čo treba ponaprávať.

Nastal ten správny čas, aby sme prestali riešiť životy druhých, a začali riešiť ten svoj.

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response