fbpx
môj osobný blog

Prečo zasa píšem do šuflíka…

Nie je to doslovne, len už nepridávam na svoju stránku každý deň nový príspevok. A po „porade samej so sebou“ som usúdila, že je to zatiaľ zbytočné. Ja viem, že mám na FB svojich „verných“, a nechcem vyznieť ako mamvpičistka, ale tak som sa rozhodla.

Ešte by som chcela zaspomínať aj na moju veľmi mladučkú históriu „bogerky“? Nepáči sa mi ten výraz, nič „novodobé“ vo mne nevzbudzuje dôveru a môžete si o mne myslieť, že som spiatočník, ale vy, čo ma už troška poznáte viete, že sa na nič nehrám a nemám dôvod klamať. Výraz „spisovateľka“ sa mi zdá na mňa až príliš vznešené a neviem sa stotožniť ani s tým… Ale keby ma niekto nazval „pisálkom“, tak sa asi urazím… 😊. My ženy sme vážne divné stvorenia, kto by nám vyhovel, keď niekedy sami nevieme kto sme a čo chceme…

Takže história… Môj plán bol, že si založím svoju stránku, ktorá bude „veľmi obyčajná“… Bude mať rôzne sekcie, módu, kozmetiku, bývanie a také tie všeobecné vecičky, ktorými je v tomto momente zahltený internet. Potom mi napadlo, že je to celé na hovno a premýšľala som, čo so sebou… Celý život som robila obchodníka na inzerciu a chcela som svoje obchodnícke zručnosti konečne zužitkovať sama pre seba. Lenže to viete… Keď nemáte za sebou vydavateľský dom, alebo pol milióna na kampaň, tak si v dnešnom ignorantskom svete nemôžete veľmi vyskakovať…

Ako si tak sedím za počítačom, tak som „narazila“ na články, ktoré som si ešte v minulosti písala, len tak z dlhej chvíle… Začala som ich čítať a nevedela som si predstaviť, že ich niekedy vyberiem zo „zablokovaného súkromného súboru“… Niekedy sa hrám na hustú, ale tiež mám svoje strachy a obavy, ako ostatní smrteľníci… Prešlo pár dní a začala som sa obzerať po novom zamestnaní, chcela som zmeniť profesiu, keďže časopisy dopadli tak ako dopadli… Teda pardon, ešte nejaké vychádzajú. Len nedávno som si domov kúpila aspoň štyri. Prelistovala som ich za dvadsať minút a nič ma tam neoslovilo… Dokonca som premýšľala, či som tie isté nudné články nečítala už pred mnohými rokmi. Je to celkom možné, veď sami uznajte, že za posledné roky sa nič nezmenilo… Ľudia majú stále tie isté problémy, ženy chcú stále chudnúť, muži majú stále problém s prostatou a rodičia majú stále problém s besnými deťmi, ktorým vymysleli novú diagnózu ADHD… Rodičia nevedia vychovať svoje deti, tak im niekto vymyslel túto diagnózu pre ich deti, nech sa nemusia cítiť, že zlyhali, ale že ich dieťatko je choré… Podľa mňa je to poriadna pičovina, ale je to len môj názor…

Vždy troška „zablúdim“… 😊

Takže som začala premýšľať, čo si mám vo veku 53 rokov začať… Sami viete, že to nie je vôbec jednoduché, ale na druhej strane nie som z tých, ktorí si začnú zúfať a na všetko sa vykašlú… Jeden deň som si venovala len na „spomienky na mojich bývalých zamestnávateľov“ a keď som večer skončila, tak mi bolo fyzicky zle… Tadiaľ cesta nevedie, už mám po krk kokotov, ktorí ma budú od rána do večera buzerovať a na staré kolená sa zo mňa stane „vrahyňa“… Lebo to viete, človek starne a s ním starnú aj jeho nervy, nie sú už v takej forme ako keď som mala dvadsať… 😊.

Vrátila som sa k môjmu súboru a začala som si čítať články, ktoré som v minulosti písala hlavne na očistenie duše a mysle… Lebo čo si budeme nahovárať, človek má určitý vek a za sebou stovky zážitkov s prijebanými ľuďmi… Ale oni sa nestratili, keď som o nich napísala, len sa mi uložili do elektronickej pamäte.

V takomto myšlienkovom chaose som usúdila, že nemám inú možnosť, len písať, možno troška baviť ľudí a čakať, čo sa z toho vykľuje.

Prvý krok je vždy najdôležitejší, potom to už vždy nejako dopadne. Alebo vás to nasmeruje úplne inam ako ste chceli… A zasa to bol môj prípad…

Dala som si vyrobiť stránku, učila som sa nové veci a hlavne som písala a písala. Moja predstava bola taká, že ak zaujmem ľudí, tak zaujmem aj firmy, ktoré si na mojej stránke zaplatia reklamu.

Začala som moju stránku propagovať na FB a zistila som, že hovorím ľuďom z duše, že všetci zažívame približne to isté, akurát ja o tom píšem a druhí nie… To je celé… Viem, že nie som ničím výnimočná od ostatných, len viem poskladať slovíčka, aby dávali zmysel.

Do reklamy na FB som investovala nemalé peniaze. Veľmi som sa tešila, keď som mala denne na mojej stránke 1500 ľudí. To už bolo celkom pekné číslo, tak som sa rozhodla osloviť firmy na propagáciu. A tam mi boli moje obchodnícke zručnosti aleže úplne na kokot… Svojimi príspevkami som síce oslovila ľudí, ale firmy na nebrali vôbec vážne…

To už som bola finančne v takom mínuse, že som znova začala premýšľať o normálnom zamestnaní.

A to bolo tiež obdobie, keď mi na FB v jednom kuse blokovali moje príspevky a ja som začala rapídne strácať návštevníkov mojej stránky. To bolo pre mňa veľmi poučné zistenie. Mohla som mať na FB cez tisíc sledovateľov, na moju stránku prišlo desať ľudí… Bez propagácie v tomto svete neuspejete. Ak vás nie je vidieť, tak ste prinajmenšom v piči…

Poviem vám, že pre mňa to bolo každodenné stresovanie a premýšľanie, kde preboha robím chybu…

Nič sa nedarilo. Nebola propagácia na FB, takže žiadna návštevnosť, čiže v podstate moja niekoľkomesačná práca vyšla úplne navnivoč…

Po pár mesiacoch tápania som sa konečne rozhodla, čo bude mojou prácou po zvyšok môjho života.

Doteraz som mala skúsenosti len s vydávaním časopisov, ale povedala som si, že vydávať knihy nebude až také odlišné…

Nebudem vám tu rozpisovať čo všetko som musela zariadiť, naučiť sa a koľko ľudí som oslovila na vytvorenie mojej prvej knihy. Bolo toho dosť, ale našťastie mám z minulosti veľmi dobré kontakty na grafika, editorku, čiže mi hneď odbudla polovica starostí…

V tomto čase je moja prvá kniha už v tlačiarni, schválila som prvý výtlačok, nech môžu tlačiari hneď v utorok hodiť moju knihu do rotačky.

Ešte by som sa vrátila k tomu, prečo nedávam na moju stránku každý deň nový príspevok, tak ako ste boli zvyknutí… Lebo nerobím žiadnu propagáciu na FB, tým pádom mi chodí na stránku asi 200 ľudí za týždeň, čiže 30 ľudí za deň? Tak nejak… A príde mi zbytočné pridávať nové a nové príspevky, keď si ich budete môcť prečítať v mojich knihách… „Nikdy nehovor nikdy“… viem, že občas šupnem na stránku nový príspevok a možno príde deň, keď mi moje knihy zarobia peniaze aj na propagáciu a ja sa zasa vrátim ku každodenným príspevkom… Bez propagácie nemám šancu, aby ste ma navštívili a prečítali si napríklad príspevky, ktoré sú síce staršie, ale… bla bla… Nebudem to rozoberať, taká je teraz pravda. „Zhodou náhod“ sa zo mňa stala vydavateľka vlastných kníh a ja budem len veriť, že knihy sa budú predávať a ja si budem môcť konečne vydýchnuť a utvrdiť sa v tom, že som sa rozhodla správne.

Ako ilustračku som dala titulku mojej prvej knihy.

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response