fbpx
môj osobný blog

Čo je zmyslom života?

„Neviem čím chcem byť“… to by bola pred 45 rokmi moja odpoveď na otázku „Zdenka, a ty čím chceš byť keď vyrastieš?“… Samozrejme v prípade, že by sa ma na ňu niekto spýtal. Preto aj teraz, už po 50-tke, ešte nie s celkom vygumovaným mozgom sa snažím spomenúť, či sa ma v živote na to niekto spýtal, či niekto v mojej rodine o tom aspoň premýšľal, či ma brali len ako „číslo štyri“ v poradí svojich detí… A v tomto momente zahoďte prosím vreckovky a prestaňte sopliť, to by som nikdy nechcela. Jedno viem určite, nikdy v živote som si nepriala, aby som v ľuďoch vzbudzovala ľútosť a tak to aj zostane, s vaším dovolením…

Tak ako vy, aj sa som sa nejakým zázračným spôsobom vyskytla v tomto živote a píšem to rovnako žijúcim, ktorí sa tu v tomto momente ocitli so mnou. Ale keby som vám mala písať, že som chcela byť kaderníčkou alebo kozmonautom, tak to by som si len vymýšľala. Už v mladosti som veľmi obdivovala ľudí, ktorí mali svoj plán. Boli v takej psychickej pohode, možno aj podporovaní svojou rodinou a priateľmi, že to vedeli. Že si ľudia v jeho okolí všímali, čím je výnimočný a keď mali dostatok informácií, tak v „dotyčnom“ podporovali jeho talent.

„Všimol som si, že tvoja dcéra má veľký talent na maľovanie, na písanie, na upratovanie, na lezenie ľuďom na nervy“… Aj to lezenie na nervy vie človek v dospelosti využiť. Môže byť z neho napríklad poisťovací agent, alebo predajca cez MLM… 😊. Ale to zasa píšem len svoje „vyhodnotenia“…Možno až do 27 rokov som vôbec netušila, čím som výnimočná, prípadne či mám na niečo talent. A netreba ma brať úplne doslovne. Na ten vek upozorňujem len preto, že to už som mala dve deti, bola som vydatá a práve som sa chystala do práce po druhej materskej dovolenke.

Pamätám si, ako som si otvorila červené víno a kofolu. Vtedy som bola ešte úplné „dospelé decko“, ktoré malo rado červené s kofolou, čo je v kontexte toho, o čom píšem, ale absolútne nepodstatné…

Zrejme som mala odpozerané od ostatných, že s vínom prichádza pravda… A to môžem len potvrdiť.

Ako som si tak usrkávala z vína, oproti mne kamoška, tiež usrkávala, a spoločne sme začali premýšľať, čo so mnou… Nechcela som sa vrátiť naspäť do tej istej práce. Tam som bola zaradená do určitej funkcie a tomu prislúchajúcej mzdovej kategórie, bez možnosti zvýšenia platu… A to sa mi v tom veku a v roku 1992 vôbec nepáčilo. Chcela som viac, musela som chcieť viac, keďže som si zobrala takého muža, akého som si zobrala… On nemal žiadny plán, on chcel byť ženatý so mnou, mať deti, chodiť do práce a zaradiť sa medzi ostatných idiotov, ktorí netušili čo znamená život, výchova detí, finančné zabezpečenie rodiny, proste nič… V hlave len tých svojich IQ 150, čo mu bolo v skutočnom živote úplne na kokot.. Dostal plat, ktorý za mesiac „vynosil“ do krčmy a vôbec sa nestaral o to, či bude na chleba, prípadne či máme ako zaplatiť za bývanie, stravu… On bol spokojný, dokonca niekedy sa chcel zahrať na dobrého a dal mi celú svoju výplatu… Bolo to len gesto, tak ju neminul naraz, ale postupne svoje peniaze aj tak pomíňal a keď nemal, tak išiel „na lupy“ do mojej peňaženky… Ale o tom som nechcela…

Sedíme s kamoškou oproti sebe, manžel a deti už spali a my sme začali vymýšľať môj „plán na ďalší život“… Sedeli sme skoro do rána a stále sme mali len bod jedna… Ak sa chcem v živote niekam posunúť, musím sa rozviesť… (a ubehlo ďalších 8 rokov, kým som splnila bod jedna…).

V tých rokoch sa len rodila demokracia a rôzne novodobé povolania, okrem iného aj profesia obchodníka. Niečo som už započula… dostaneš plat a provízie z obchodov, ktoré urobíš. Celkom sa mi to páčilo… Hubu som  na to mala, tak prečo to aspoň neskúsiť… Obchodníka som robila nasledujúcich 26 rokov a nikdy som moje rozhodnutie neľutovala. Samozrejme, že nie vždy sa mi darilo, mala som aj pár kritických rokov, keď som nevedela či mám zaplatiť nájomné alebo nakúpiť do chladničky… Už som spomínala, že som to celé „dala“ bez alimentov.

Keďže som sa chcela zbaviť muža raz a navždy, tak sme si u notára navzájom potvrdili, že ja som ho vyplatila z bytu a on mňa z alimentov. Som presvedčená, že to bolo správne rozhodnutie, aj keď za sumu, ktorú by som dostala za tie roky v alimentoch, by sa dal kúpiť celý byt a nie len polovica… Ale hovorím si „jebať na to“… Psychická pohoda bola pre mňa vždy dôležitejšia, ako všetky peniaze sveta…
Ak prežijete 14 rokov s psychopatom, tak už nikdy netúžite po materiálnych veciach…

Tým som chcela povedať, že človek má mať svoje plány a nikdy sa nepozerať na to, čo je „finančne výhodnejšie“, ale čo mi prinesie pokoj v duši. A ten som už potrebovala ako soľ… Nechcem sa hrať na Sibylu, ale keby som zostala v tom toxickom manželstve, tak teraz by som bola umiestnená v psychiatrickej liečebni a možno by mi tam nedovolili ani písať… 😊.. jedine tak denník…

Lenže roky utekajú a ja stále neviem čo znamená „zmysel života“…   

Zatiaľ mi napadajú len také malinké časti mozaiky života… To, po čom som vždy túžia… Mať deti, vychovať z nich slušných a pracovitých ľudí, mať svoj domov… Viem, že nezamestnaní túžia po práci a chorí túžia len po tom, aby boli zdraví… Čo všetko potrebuje človek k tomu aby bol šťastný? Nechcem byť patetická a písať len o zdraví… Len keď si uvedomíte, koľko máme na Slovensku  zdravých bezdomovcov… Tí túžia po domove a niektorí už len po „liter čuča každý deň“…

Ale všimla som si jednu priamu úmeru… Čím viac sú ľudia v sračkách, tým viac zo svojho spackaného života obviňujú tých druhých… A to je blbosť, preto nikdy nepočúvam zúfalých ľudí, ktorí hádžu svoje frustrácie vždy na niekoho iného, len nie na seba…

V tomto živote je tu každý sám za seba, každé jedno rozhodnutie ovplyvňuje náš ďalší život… Keby som sa nevydala, tak nemám deti, čiže, síce s blbcom, ale zobrala som si z neho to najlepšie, čo mi mohol dať… Nesťažujem si, že sa nikdy nevedel postarať ani o seba, nieto ešte o deti, to bolo moje blbé rozhodnutie…

Keby som sa nerozviedla, tak by som už roky migrovala z jedného do druhého centra pre týrané ženy a moje deti by to určite poznačilo v ich ďalšom živote.

Nikdy neodsudzujem ženy, ktoré nie sú až také silné ako ja a nevedia si predstaviť život bez tyrana… Raz na to možno prídu a možno aj nie… Poznáme tisíce takých prípadov… Oni majú aký zmysel života? Každý deň viesť boje na život a na smrť s tyranom? Veď to musí byť stokrát vyčerpávajúcejšie ako rozvod. Sú proste veci, ktorým nerozumiem a preto je mi aj ťažké o nich písať.

Za posledné dva roky som musela urobiť desiatky rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú moju ďalšiu budúcnosť. Keby som ich neurobila, tak teraz som jedna „nefunkčná“ zamestnankyňa, ktorej sa nedarí obchodovať. Sama som sa rozhodla, že takto nechcem žiť a dala som výpoveď.

Keby som počúvala mojich známych, ako si mám počkať, kým ma z práce vyhodia…

Celé je to o tom, že človek nevie vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a veľa ľudí dá na rady svojich známych a priateľov… Potom sa dostanú na úplné dno a čakajú pomoc od tých „skvelých radcov“… Lenže to už sa nedočkajú, nikto vám neporadí, keď ste na dne, ľudia sa takým dokonca vyhýbajú… Najskôr vás usmernia, vy počúvnete a potom, keď ste v piči, tak sa odtiaľ musíte vyhrabať úplne sami… Lebo, kto má rád zúfalcov?

A ja som v očiach niektorých ľudí tá, čo nechce nikoho počúvať… Lenže ja viem, ako by som dopadla, keby som dala na rady nejakej prijebanej známej… Preto som si zvykla robiť rozhodnutia len sama za seba a len také, ktoré mi vyhovujú.

Určite aj vy poznáte takých… Plná huba rád a nakoniec skončíte „v pekle“, z ktorého sa dostávate niekedy aj pár rokov.

Preto si myslím, že by sme nemali dávať na okolie, oni to „niekedy“ myslia aj v dobrom, ale nikto nežije váš život a nikto nevie čo je pre vás najlepšie.

V tejto dobe sa začína napĺňať moje rozhodnutie spred pol roka, že si idem sama vydávať knihy. Tiež som si chcela zvoliť „jednoduchšiu“ cestu, nájsť si vydavateľa a „len“ si písať… Keď som vyčerpala všetky možnosti, tak sa ukázalo, že moje rozhodnutie bolo to najsprávnejšie a zároveň najviac pracné. Človek nedostane v živote nič zadarmo, teda keď sa náhodou nenarodí v kráľovskej rodine.. 😊. A tiež som dostávala z každej strany rady, čo by bolo pre mňa to najlepšie… Neviem či je to dobré alebo zlé, ale k „radám ptáka Loskutáka“ mám už rokmi vybudovaný postoj s názvom „ignorovať“.. 😊. Viem, že to nie je slušné, ale mám tú danosť „vypnúť zvuk“ a nikoho nepočúvať… A mám na to len jedno vysvetlenie… Nikto nežije môj život, preto nikto nemôže vedieť, čo je pre mňa to najlepšie… Amen..

Ak prídem na môj ďalší zmysel života, tak vás budem informovať… 😊

Ak sa Vám páčil príspevok, tak ho prosím zdieľajte na FB.. Ďakujem

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response