fbpx
Životný štýl

Vianočný (ne)čas…

Celkom ma teší, že už nie som súčasťou žiadnej „ženskej kancelárie“.. Práve okolo Vianoc sa skoro na všetko rozdávali „rady ptáka Loskutáka“…Recepty na najlepšie vianočné pečivo, na naozaj úžasný darček pre muža, deti, starých rodičov… Možno preto sa postupom času stal zo mňa úplný mamvpičista, ktorý nerieši všetky sprostosti sveta. Dobre, nie sú to vždy hlúposti, ale čo je veľa, to je moč.. Možno preto som sa vždy tešila na január, nech nemám v mozgu až taký bordel, lebo viete, človek sa snaží byť slušný a veľa ľudí nemá ani komu porozprávať všetky jeho vychytené vianočné tipy a triky… A tak som musela počúvať, ako všetci okolo mňa robia príjemnú atmosféru všetkým ľuďom, ktorých majú radi… Každý sa vtedy správa aspoň o číslo lepšie ako je jeho priemer… Tak sa snažíte, nech vám niekto nerozbije hubu len preto, že ste ho odmietli počúvať.. 😊

Lenže väčšinou to boli tie slepačie reči, od ktorých mi býva nevoľno…

Pred pár rokmi ma poprosila kolegyňa, či s ňou nejdem nakúpiť vianočné darčeky… Keby som vedela ako to dopadne, tak zinscenujem smrteľnú chorobu, lebo to jediné by brala ako dostatočné ospravedlnenie mojej neúčasti… Ja nie som dobrý poradca na darčeky.. Na otázku „toto sa ti páči“? odpoviem vždy rovnako… „super, ber to a vypadneme odtiaľto.. 😊“.

Tak sme spolu chodili po obchodoch, v jednom nakúpila svetrík pre mamu a šaty pre dcéru a v ďalšom obchode s krajším svetríkom a šatami dostala depresie, prečo to má už kúpené… Tak išla vrátiť zakúpený tovar a takto sme chodili po obchodoch a ona mala stále v taške len dve veci, ktoré po pár minútach vracala do obchodov.. Toto sa opakovalo pár hodín… Nikdy som nevidela tak chronicky nerozhodnú ženu… Už ma boleli nohy, uši z tých rečí, a stále sme brázdili všetky obchody po Bratislave… Prešlo sedem hodín a konečne sme si sadli na kávičku… Pamätám si, že som bola zničená ako snáď nikdy predtým… Ja som vtedy nekúpila nič, nechcelo sa mi zdržiavať v obchode dlhšie, než to bolo nevyhnutné… Bol asi týždeň do Vianoc a ja som dostala takú chrípku, že ma skoro zabila… Môj organizmus nezvládol až také davy ľudí a tisíc obchodov… Odvtedy som už nikomu nikdy nesľúbila, že pôjdem s ním nakupovať…

Niekto to má rád, blúdi po obchodoch, teší sa keď vidí stále nové a nové inšpirácie na darčeky a ja v týchto prípadoch trpím jak sviňa na jatkách…

Prešlo pár rokov a dala som sa nahovoriť na „skupinové pečenie vianočných koláčikov“… Dlho som váhala, ale nakoniec ma kolegyňa presvedčila, že bude zábava a určite mám prísť.. Tak sme sa všetky, okrem hostiteľky, vybrali na nákup surovín. Mali sme zoznam čo budeme piecť, nákup sme urobili za pár minút… ani to nebolelo… 😊

Prídeme ku Slávke, odložili sme nákup, kabáty a keď som prišla do kuchyne, tak som onemela od úžasu… Všetko bolo už napečené, vedľa prichystané krabice aj s cenníkom koláčov…

Slávka všetko napiekla a vymyslela si, že najlepšie bude, keď všetko urobí sama a ešte si aj zarobí…

Lenže ja som v tomto prípade „Larry“… Neviem či ste sledovali seriál „Larry, kroť se“… tento chlapík sa vždy správa slušne, vždy bojuje za pravdu, nemá rád podrazy a snaží sa žiť podľa správnych pravidiel… Akurát všetci ostatní si myslia, že je úplný magor a on sa chudák v jednom kuse musí niekomu ospravedlňovať, lebo všetci ostatní trvajú na tom, že on je ten podivín, ktorý sa nevie správať… To len v skratke.. 😊

Tak som pred všetkými kolegyňami zopakovala to, na čom sme sa dohodli… Nakúpime suroviny na koláče, spoločne ich upečieme a rovným dielom si ich rozdelíme…

A všetky oči na mňa… Tá Zdena musí furt robiť problémy… Veď nič také sa nestalo, koláče sú upečené, my si ich síce nerozdelíme ale kúpime a pekný večer za nami…

Lenže nepatrí sa takto správať na návšteve, tam je vhodné len hodiť rukou a povedať „jebať na to“, naďalej sa usmievať a na záver si kúpiť koláče ako z cukrárne a šťastne sa pobrať domov…

Ale to by som nikdy nedokázala, ak ma niekto napáli, tak mu hneď na mieste poviem, že ma nasral a že sa mi to nepáči…

Pred pár rokmi sme si s kamoškami povedali, že ideme na vianočné trhy. Prišiel deň D, predtým bolo 7 stupňov, ale viete, že Murphyho zákony fungujú práve vtedy, kedy by naozaj nemuseli, a stalo sa, že sme tam strávili popoludnie pri mínus piatich stupňoch (Tatranci sa budú možno rehotať, ale tu na Dolniakoch je to naozaj vážna zima.. 😊). Nezostávalo nám nič iné, len to poctivo prehnať s vianočným punčom… Tak sme sa pár hodín motkali po trhoch, obdivovali tie krásne serepetičky na stromček, domácu výrobu košíkov, bižutérie, proste tie ženské „vychytávky“, ktorým muži nerozumejú… Odvtedy viem, že placebo efekt naozaj funguje… Mirka už mala v sebe možno aj desať pohárikov punču, rehotala sa, vystrájala, pekne krásne to dávala na poriadnu opicu… A mňa v tej chvíli napadlo, či nemá pri sebe nejakú ploskačku, keďže všetky ostatné sme boli triezve, akurát viac zmrznuté, ako by sa po toľkom alkohole patrilo… Tak čo vtedy ženy napadne? Veď tomu musíme prísť na koreň… Išli sme si kúpiť tester na alkohol.. 😊. Všetky sme mali v sebe liter punču, pravidlá boli rovnaké… A všetky sme zhodne nafúkali 0,00… Potom sme len skonštatovali, že sme na Slovensku a že tu taká obyčaj… Ale ešte sme sa išli „posťažovať“ do stánku s punčom a všetci čo tam stáli, naraz zmizli… Viem, že ten „obchodník“ neprišiel o zákazníkov, lebo len čo sme odchádzali, tak sa zasa naplnila šóra a mohol sa zasa predávať fejkový punč… Raz za čas sa človek vyberie niekam „po svojich“, teda MHD, chce si užiť alkoholické potulky po trhoch, zaplatí 1,50 € za „čajík“ a spokojný triezvy odchádza domov… A Janke nebolo dopriate ani to… Volala nám, že nestíha, lebo si v autobuse sadla na ošťatú sedačku po bezdomovcovi… To sú tie veci… furt v strehu, aby vás niekto každú chvíľu nenapálil…

Blbé je, že tento rok mi žiadny zamestnávateľ nepošle na účet vianočné odmeny.. 😊. Na druhej strane sa nemám čo sťažovať, sama som sa rozhodla, že už nikomu nebudem robiť „otroka“..  A ten pocit je veľakrát krajší ako všetky peniaze sveta…

Ale boli časy… Dostala som odmeny, boli mi sľúbené aspoň o polovicu vyššie, tak som išla zistiť k šéfovi, čo sa deje… lebo Larry… 😊

Medzitým som si zistila, že kolegyňa, ktorá spávala so šéfom, dostala tie „moje“ odmeny… Zaklopem šéfovi na dvere a hneď sa pýtam prečo… A poznáte tých idiotov, už som písala o tom, že na Slovensku nenájdete normálneho šéfa a na tom stále trvám… Jedine že by sa ku mne dostala opačná informácia, ale nemyslím, že v tomto živote a v tejto „prijebanej“ dobe by sa tak stalo…

Hneď som šéfa oboznámila s tým, že viem aj o iných odmenách… A áno, v tej dobe to bolo prísne tajné… ale bohužiaľ, šéf spával s veľmi peknou, ale aj veľmi hlúpou sliepkou, ktorá si nemohla pomôcť, tak sa nám pochválila…

U šéfa som začala „nahlas premýšľať“… Viete šéfe, vôbec sa mi nepáči predstava, že by som sa mala s vami vyspať, aby som mala odmeny, ktoré ste mi sľúbili… A tak na neho pozerám, krútim z hlavou a hovorím mu „ja by som vám dokonca dala aj tie odmeny, ktoré mi prišli na účet, len aby mi nikdy nehrozilo, že by ste sa ma čo i len dotkli, je to vážne hnusná predstava“… 😊

Samozrejme, že som dostala výpoveď… Ale už som mala v zálohe ďalšie zamestnanie… Nie som úplná krava, takáto „hustá“ som síce bývala, ale vždy som mala potvrdený plán B… 😊

Keď budú tento príspevok čítať mladí ľudia, tak nechcem aby boli už odteraz v strehu, kto ich cez Vianoce napáli… Myslím si, že človek sa aj tak najviac naučí a poučí na vlastných chybách a životných skúsenostiach. Ja ich mám z roka na rok viac a to len preto, že starnem rovnakým tempom ako 20 roční ľudia… Ale stále som staršia od nich o celých 34 rokov. A čuduj sa svete, na budúci rok budem staršia od dnešného 20 ročného „štenca“ zasa o 34 rokov… To sú skúsenosti, ktoré sa nedajú dobehnúť… Ale je tu pre Vás jedna dobrá správa… Ak budete v mojom veku, tak ja, „Larry“, budem v tom lepšom prípade niekde v domove dôchodcov a vy budete ešte stále plní energie a budete si užívať, napriek všetkým Murphyho zákonom, krásny Vianočný čas… 😊

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response