fbpx
môj osobný blog

Epitaf na náhrobný kameň, teda patetické pičoviny..

Nebudete mi veriť a myslím si, že mám celkom slušnú slovnú zásobu, ale nevedela som nahradiť vulgarizmus jemnejším výrazom… Tak budem dúfať, že už ste si zvykli… 😊.

Zistila som, že ľudia by sa mali otvorene rozprávať len so svojou rodinou, známymi, kolegami a s tetou predavačkou pri pokladni… Neviem, pripadá mi, že prestávam rozumieť ľudskej reči…

Viem, že časom človek prichádza o slovnú zásobu, keď sa z nejakého dôvodu ocitne „sám so sebou“, niekedy aj na dlhší čas… Alebo sa mu už nechce premýšľať a jediné na čo si spomenie, sú reči typu „patetické pičoviny“…

A niekedy ani nejde o nedostatok slovnej zásoby, ale ľudia zvyknú zo seba robiť lepších, sčítanejších a múdrejších ľudí, než sú v skutočnosti. A poviem vám tajomstvo, ak budete prirodzení, tak to vaše okolie skôr prijme a pochopí… Veď kto má rád ľudí, ktorí sú jednostaj v nejakej póze… Ja osobne by som ich dokázala aj do riti nakopať… 😊. Keby to pomohlo a vedela by som, že od toho „kopanca“ sa budú správať už len úprimne a normálne… Ja viem, že na Slovensku nie je každý druhý „Einstein“, tak prečo sa schovávate za „naučené poučky a pózy“..? Ja si o vás určite nezačnem myslieť niečo lepšie, skôr naopak..

Možno ste si všimli, že ani na FB neodpovedám podobným epitafom na náhrobný kameň… Ale keď mám dobrú náladu a viem, že to dotyčnému trvalo aj dve hodiny, kým to zo seba a z googlu vysúkal, tak odpoviem… 😊

Stretnem známu, v ruke drží Nový čas. Spýtam sa jej „to ešte vychádza?“ A ona „človek nikdy nie je dosť múdry“, treba čítať… Rozlúčili sme sa a premýšľam, ako to tá blbka myslela… To akože z Nového času naberie „múdrosť sveta“?

Stretnem ďalšiu a tá mi povie „ahoj, ako dnes dobre vyzeráš“… A ja, poučená z minulosti odpoviem: „dík, čo piješ?“ (verím, že nemusím vysvetľovať retardované porekadlo..). A ona: „prepáč, ja nie som opitá, som úplne triezva“…

Takže o čom? Akú tému si mám začať? A potom ma moji známi „obviňujú“, že som mamvpičistka… Áno som a zrejme už zostanem…

Známa sa išla sťahovať do domu, stretla som ju a pýtam sa „Tak ako? Už ste sa presťahovali? A ona: „Nie, premysleli sme si to, starý strom nepresadíš“… a tým to skončilo… Ľudia ani nechcú, aby ste sa s nimi rozprávali, zrejme preto majú vždy „v rukáve“ podobné pičoviny… Lenže tým to väčšinou skončí… Ona nechce o mne vedieť nič, vlastne jej lichotilo, že som pani „veľkomožnú kravu“ oslovila… Tak sa odzdravím a odchádzam… A volá za mnou: „To je všetko, už ťa nič nezaujíma“? Piča… Mňa nezaujímalo ani to, že sa (ne)presťahujú, len sa snažím byť slušná…

Ako som už spomínala „sme prijebaný národ“… Nikto sa s nikým nerozpráva, keď sa stretnete so susedom, tak najdôležitejšie je „pribaliť“ k pozdravu aj úsmev, nech nie ste v rečiach, že tá Zdena sa na mňa nejak mračila a potom začnú s mužom pri večeri rozoberať, aký som na to mohla mať dôvod… Minule bola u mňa dcéra a cestou stretla „sídliskovú“ známu… Hovorí mi „mami, nemá tá teta po porážke? Išli sme spolu pár metrov, tak som nechcela byť neslušne ticho a ona mi odpovedala „ehm, uhm, ee, uhm, ehm..“. Potom si spomenula, že celý život ju len zdravila a doteraz nevedela, že je to „tupaňa“, ktorá nevie zo seba dostať ani holú vetu…

Viete, hovorím o mojich skúsenostiach, potom dám príspevok na moju stránku a ľudia sa možno nad tým zamyslia, pevne v to verím…  O to ide, nech vieme ako pôsobíme na ostatných ľudí a že naša reč bola vymyslená na to, aby sme spolu komunikovali. Odovzdávali svetu, známym, priateľom svoje vlastné myšlienky a postrehy… a zabudli na odpovede typu „nikto z neba múdry nespadol“… alebo „domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“… Toto nie sú odpovede na otázky, nehovorím, že ich sem tam človek nepoužije, ale keď sa rozprávate s ľuďmi o čomkoľvek, tak rozprávajte, nerobte pózy s patetickými pičovinami, leziete tým ľuďom na nervy…

Viem, že národ jedným príspevkom nedonútim zasa rozprávať, len mi je smutno, kam sme to za posledné roky „dotiahli“…

Spomínate si, ako ste sa pred tridsiatimi rokmi vybrali na nákupy a tie vám netrvali hodinu ale aj tri? Cestou ste postretali známych, porozprávali o živote, práci, deťoch, priniesli ste si domov pár receptov na varenie, keď ste v obchode v uličke stretli staršiu pani a začali ste sa spolu rozprávať…

Kde nám toto všetko zmizlo? Čo robíte, keď prídete domov z práce? Rozprávate sa s niekým? Zavoláte aspoň rodine a kamarátom? Zaujímate sa o ľudí?

Mala som frajera, boli sme spolu celkom dlho, skoro 15 rokov. A hneď na začiatku som tušila, prečo nechcem, aby sme spolu žili. On bol dobrý na zábavu, veľmi veľa som s ním zažila, ale mať ho doma každý deň? To by som nezvládla… On bol „na zábavu a na hranie“… 😊. A keď si dal pár deci vína, tak vždy začal v spoločnosti recitovať niečo o Kozinovi… Šľak ma pri tom triafal… Hlavne keď som to počula už po stýkrát… Ale vzoprela som sa a keď začal s recitáciou, tak som „opustila lokál“.. 😊

Zo začiatku mi to prišlo vtipné, ale keď som iné od neho nepočula, už mi pripadal divný a odvtedy som mu začala hovoriť „Keď nemusíš – nehovor, nič nehovor!“. Zaujímalo ho, dokedy trvá tento zákaz, ale samozrejme si z neho nič nerobil a znova a zas ma „obťažoval“ tými istými pičovinami…

A prišla som na to, že presne takýto sú ľudia… niečo sa naučia, osvoja si dve tri patetické pičoviny a potom s tým obťažujú okolie…

„Obtěžuju snád já někoho? Vojnový veterán po dvou infarktech?“…

Koľko rečí ovládaš, toľkokrát si človekom? Blbosť… Ak tú reč nepoužiješ, ak nikomu nič nepovieš, tak nie je žiadny rozdiel medzi tebou a opicou…

Veľmi rada sa rozprávam s ľuďmi, čo pri obchode predávajú Nota Bene, alebo aj s „nezaradenými“ bezdomovcami. Oni sú síce ľudia, ktorých vnímame ako úplné asociálne prípady, ale zároveň sú to ľudia, ktorí komunikujú a veľakrát veľmi múdro… Večer sa všetci stretnú a porozprávajú si, čo cez deň zažili, ako sa im darilo, čo vypili… Neverím tomu, že za posledné roky prečítali nejakú knihu, ale neverili by ste, akú majú dobrú slovnú zásobu. Lebo neprestávajú spolu komunikovať…

Nedávno mi známa hovorila, že keď majú medzi sebou konflikt kolegovia vo firme, tak nabehne „udobrovací kouč“ a začne riešiť konflikt, prípadne „popresádza“ ľudí a povymieňa ich medzi viacerými divíziami alebo oddeleniami firmy…

Ale to už viem, ľudia sa nielenže prestali rozprávať, oni sa už nevedia ani normálne pohádať… A konflikty sa riešia na „najvyššej“ úrovni… Na seba sa usmievajú a „v duchu“ by sa najradšej pozabíjali… Samá póza a pretvárka…

Som veľmi šťastná, že toto nemusím zažívať, už sme oveľa bližšie k „robotom“ ako k ľuďom…

A čo je najhoršie, tak sme to stále len my ľudia, všetci do jedného… Nemáme tu „sekundárny“ svet, kde sú sústredení iní ľudia, o ktorých píšem a o ktorých sa rozprávame.

Keby začal každý hlavne od seba… Mňa ani nezaujímajú reči typu“ vieš aká je moja kolegyňa, sestra, susedka“ krava? Lebo taká krava som zrovna tak ja ako aj ty… Každý je občas za kravu alebo blbca, to je úplne normálne…

V poslednej dobe som dosť frustrovaná z „tichého“ života. A viem, že sa s tým nedá nič robiť, a tiež viem, že odteraz už nebudem počúvať patetické pičoviny len preto, aby som sa s niekým rozprávala. Nikomu už nebudem žrať jeho „divadelné etudy“… Priznám sa, že to nerobím už veľmi dlho, preto o mne niektorí známi hovoria, že som neprispôsobiteľná… A taká aj zostanem. Radšej nech ma niekto úprimne pošle do piče, než mi bude rozprávať, že ja som tá divná a ešte to „pritvrdí“ konštatovaním, že „Jedna lastovička leto nerobí“… A tou lastovičkou myslí samozrejme mňa.. 😊

Napíšem „chaty zo zoznamky“… ženy, ktoré tam chodia, tak vedia, čo je to tam za humus… Všetky sme si tým prešli a stále prechádzame… a niektoré možno nie… A „zoznamkové panny“ majú doma možno rovnakého blbca, o ktorých píšem… Ale nahodia „pózu“, že my sme tie kravy, ktoré chodia na zoznamku a ešte dávajú „kontrolné otázky“, či je to vôbec možné, že sú tam až takí blbci (aby ich nikto náhodou neobvinil, že tam chodia aj ony..) a potom začnú dávať „rady ptáka Loskutáka“, ako by tam ony v živote nešli a ako sa ostatným ženám čudujú, že tam vôbec chodia… Tomu ja hovorím „dokonalá póza dokonalej ženy vydatej za dokonalého manžela, ktorí aj so svojimi deťmi žijú v dokonalom úžasnom svete“… To bude asi ten „sekundárny“, ktorý som už spomínala… 😊

Nič viac, len ruku na srdce a verte, že nie ste lepší ľudia, sme v podstate rovnakí… Každý s inými chybami, ale chybami… Okrem mojej mamy.. Tá na otázku „aké máš chyby“ odpovedala „Jááá? Žádnéé“!“.. 😊

Ak sa v tom niekto našiel, tak verte, že mi nejde o to, aby som „na počkanie“ urážala ľudí, ja už mám len plné zuby patetických pičovín, veľakrát napísaných v srdiečku a poslaných v správe… vtedy ma vážne “hnus obchádza”… jak zvykneme hovoriť my, blázni… 🙂

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response