fbpx
Životný štýl

Vystúpila som z komfortnej zóny…

Nechcem aby to vyznelo ako klišé, ale až keď vystúpime z komfortnej zóny, až potom sa začnú diať veci…

Mladý človek si veľakrát neuvedomuje, že jeho život sa uberá iným smerom, než by si prial… V mladosti som nemala nejaké veľké sny a ambície… Vyrastala som na dedine, nevidela som okolo seba veľa inšpiratívnych ľudí… Možno to znie troška nevďačne a keby to čítali moji rodičia, tak by ich to určite zamrzelo… Lenže tato už nežije a mama má svoju Smotánku a mexické telenovely…

Nespomínam si, že by som niekedy v živote viedla s rodičmi rozhovory, čím by som chcela byť, čo ma baví a čo by som chcela v živote dosiahnuť…

Mama mala svoje sny… päť dcér, nech sa čím skôr vydajú a vypadnú z domu… 😊. A ani sa jej nečudujem, mama pochádzala z ôsmich detí a z toho päť zostalo slobodných… Ešteže to nie je dedičné a história sa nezopakovala…

Roky utekajú, človek má naraz po 30-tke a zistí, že sa mu vôbec nepáči jeho život.

Potom prichádzajú dilemy, prečo by som mala niečo meniť, keď to určite bude bolieť… Tak to bolo aj s mojím rozvodom. Vedela som, že žijem so psychopatom, videla som, že tým trpia deti, a aj tak som stále váhala urobiť prvý krok a naštartovať sa na lepší život.

Hovorí sa, že človek si zvykne aj na smrť… niečo pravdy na tom bude… Čakala som na nejaký impulz, ktorý by ma prebudil zo spánku a začala si uvedomovať nezmyselnosť manželstva, ktoré všetkým okolo prinášalo len utrpenie…

Myslím, že ma naštartovala hlavne moja dcéra, raz prišla zo školy a hovorí mi: :mami, ja mám už tri spolužiačky, ktoré majú rozvedených rodičov, ty sa akože kedy mieniš rozviesť?“… To mala deväť rokov a bola „múdrejšia“ ako ja… Videla na mne, že som v jednom kuse smutná, síce som si plnila všetky rodičovské povinnosti, ale bolo zo mňa zrejme cítiť zúfalstvo…

Keby som tušila, aký oslobodzujúci a krásny pocit zažijem po rozvode, tak by som do toho išla oveľa skôr… A veci sa začali diať, nastali síce ešte väčšie stresy, nervy, zúfalstvá, ale čo je v živote zadarmo? Každá zmena na začiatku bolí, niekedy neprestane bolieť aj pár mesiacov, než sa dajú veci do poriadku… Ale ten pocit, keď to zvládnete, k nezaplateniu… 😊

Postupom času som si začala viac všímať samu seba, čo mi robí dobre, čo ma obťažuje, čo vyložene neznášam a začalo sa „veľké upratovanie“… A to upratovanie trvá dodnes. Už sa nebojím urobiť vážne životné rozhodnutia, lebo už poznám pocit, ktorý nastáva po „veľkom tresku“…

Nepamätám si, koľkokrát za život som zmenila zamestnanie, ale určite aspoň päťnásobne viac ako je slovenský priemer… 😊. Keď som zistila, že situácia v práci je neúnosná, že bez lezenia šéfovi do zadku nemám šancu, tak som zmenila prácu… A keďže sme na Slovensku a naši šéfovia to majú stále radi, tak bol dosť problém nájsť si seriózneho zamestnávateľa… V tých časoch som si osvojila „Slovák je kokot aj na fotke“… Týmto pozdravujem všetkých svojich zamestnávateľov zo Slovenska… 😊

Keby ste v tom čase počuli mojich známych… „Tá Zdena nevie čo chce, je neprispôsobiteľná“… A to mi zostalo podnes deň. Nikdy sa nebudem prispôsobovať nejakému magorovi len preto, že u neho „náhodou“ pracujem…

Keď som pred trinástimi rokmi zistila, že nemôžem pracovať pre šéfa zo Slovenska, tak som oslovila personálnu agentúru, aby mi našla českého zamestnávateľa… Chvíľu to trvalo, ale podarilo sa…

Nejak podvedome som cítila, že slovenských zamestnávateľov môžem striedať ako ponožky, a že furt to nebude dobré…

Možno som len narážala na „hovná na polici“, čo sa vedeli tváriť ako torta, neviem, všetko je možné…

Prvýkrát som vystúpila z komfortnej zóny rozvodom a potom to už išlo závratnou rýchlosťou… Už som vedela, že nesmiem zaspať v nevhodnom vzťahu, v blbom zamestnaní…

Naša pohodlnosť z nás robí nešťastných a frustrovaných ľudí… Ja som sa aspoň nikdy nezamýšľala „čo by ľudia povedali“… Ani si nespomínam, že by som tú vetu aspoň raz za život vypustila z úst.

Preto chápem ľudí, ktorí to nedokážu, nechcú, príde im veľmi náročné a pracné niečo zmeniť. Radšej sa utvrdzujú v tom, že to nie je až také zlé…

Lenže mne nikdy nestačilo „nie je to až také zlé“… ale „bude to oveľa lepšie… 😊.

Naposledy som vystúpila z komfortnej zóny začiatkom septembra tohto roka, a ešte stále to „bolí“ a ja viem, že bude lepšie, som si tým istá…

Už som spomínala, že som pracovala pre české vydavateľstvo. Zháňala som inzerciu do dvoch časopisov. Teda od januára len do jedného, čiže tú zónu som opustila už začiatkom roka, keďže sa mi príjem znížil o polovicu…

Ešte v minulosti som mala „sen“ – vydávať svoj časopis. Lenže časopis nie je sranda. Tam potrebujete každý mesiac peniaze na tlač a potom dva mesiace po sebe nezoženiete inzerciu v minimálnom rozsahu, a naraz nemáte na tlač a ste v prdeli… Môžete časopis zatvoriť.. Tam je to vždy o veľkom risku a to už som nechcela… Tak bežal čas a naraz, po dvanástich rokoch bol problém s inzerciou aj v overených a zabehnutých tituloch. Tak čo teraz?

Začala som pracovať na svojej stránke, nájsť grafika, zabezpečiť všetky tie technické serepetičky a písať… Nechcem vás znova „obťažovať“ mojimi začiatkami…

Ešte stále sa nachádzam v štádiu „kopec roboty, bolesti a žiadny príjem“…

Ale viem, že tento rok nastal ten správny čas na bolestivú zmenu.

Vyše dvadsať rokov som robila obchodníka na inzerciu. Vždy som mala úspech, vždy ma to veľmi bavilo a ešte pred dvoma rokmi som si nevedela predstaviť, že by som nerobila túto prácu až do dôchodku…

A predsa to prišlo, predsa som sa musela rozhodnúť kam budem napredovať… Nie kam budem cúvať.. V práci pre vydavateľstvo som chcela zostať pokiaľ to bude úplne nevyhnutné… A ani to mi nevyšlo… V lete som dala výpoveď ku koncu augusta. Sama a dobrovoľne. Inzercii sa úplne prestalo dariť a ja nie som schopná niekde pracovať, brať peniaze a neodvádzať požadovaný výkon. O ten výkon ani nešlo, ale keď nezoženiete inzerciu, tak vám príde na účet „základ“ a to nie je dobrý pocit. Dokonca by som povedala, že je to veľmi zlý frustrovaný pocit. Preto som nedokázala byť niekde umiestnená a brať plat „za nič“… To ešte len keby ste počuli mojich známych, aká som krava a ako som mala počkať, kým ma šéf sám nevyhodí… Lenže ja také veci nerobím, nikdy som nebola príživník a už sa mi to nechce učiť… 😊

Tiež som vám už spomínala, že som sa pokúšala na mojej stránke predať inzerciu. Verila som, že konečne zúročím svoje obchodnícke zručnosti sama pre seba.. Nevyšlo… Oslovila som 850 firiem, čo je už dosť veľké číslo na to, aby sa niekto chytil…

Každému sa stránka veľmi páčila, moje blogy ich zaujali, fandia mi… ALE, nevedeli si predstaviť propagáciu svojej firmy pri takých „niekedy“ kontroverzných príspevkoch…

Viete, že som sa pokúšala osloviť knižných vydavateľov, nech tú „robotu“ urobia za mňa a vydajú moje knihy s blogmi… Dopadlo to tak isto ako s firmami. Veľa mojich blogov im vadilo, nevedeli sa s nimi stotožniť… No, nie som zrovna Vasilková.. 😊

A ja som im vďačná, že ma odmietli… Znie to možno neuveriteľne, ale aspoň ma to nakoplo k mojim ďalším „bolestiam“ a rozhodla som sa sama vydávať moje knihy. Konečne po mesiacoch „tápania v tme“ som prišla na to, kde je moja cesta.. Čo bude odteraz, až pokiaľ budem vládať, moja práca.

Budem si písať svoje blogy a tie vydávať aj knižne… Už teraz mám „materiálu“ asi na tri knihy, možno štyri…

Nie je to také jednoduché ako by sa zdalo, ale dá sa to zvládnuť a ja sa konečne dostávam do šťastného stavu a verím v svoju budúcnosť…

Chcelo to „len“ opustiť komfortnú zónu, napredovať, skúšať, párkrát úplne padnúť na hubu, postaviť sa a zasa napredovať…

Moja prvá kniha vyjde v januári 2 020 a už sa na ňu veľmi teším. Budem veriť, že sa budete tešiť so mnou… 😊

Ak sa Vám môj blog páčil, tak ho prosím zdieľajte na FB, dík moc 🙂

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response