fbpx
môj osobný blog

Čo so životom po 50-tke?

Mala som niečo po 50-tke, keď som vypustila do života svoje druhé dieťa, a spomínam si na časy, kedy som sa na to veľmi tešila. Až teraz som zistila, že vôbec som sa nemala na čo, život s mojimi deťmi som si viac užívala, ako by ma to obťažovalo. Boli sme skvelá trojka, vedeli sme sa spolu porozprávať, zabaviť, plánovali sme si spoločné aktivity. Vždy som svojim deťom nechávala slobodnú vôľu v rozhodovaní, žiadny nátlak. Vedeli, že sú sami zodpovední za svoj život. Možno preto mi je teraz ľúto, že príde víkend a veľakrát nemám do čoho pichnúť… Ešteže mám tento blog, to je v posledných mesiacoch moja najväčšia radosť. Lenže to viete, človek je tvor „zážitkový“, tiež ma nebaví celé dni sedieť pri počítači. Prišla by doba, kedy by som s týmto „blbým prístupom k životu“ skončila aj s písaním. Ak človek nemá v živote nové výzvy, tak mu zakrnie telo aj myseľ. To mám ešte chvíľku čas… 😊

Veľa ľudí si nevie vynachváliť single život… Samozrejme, že netúžim po tom, aby som sa starala nejakému mužovi o jeho pohodlie, to by neboli nové zážitky a výzvy, ale „otročina“… a moje sny a túžby sa neuberajú týmto smerom.

Tým, že pracujem už toľké roky z domu, tak som dosť popretŕhala kontakt s okolitým svetom. Samozrejme, že mi zostalo pár kamarátov a moja príliš početná rodina… 😊, ale viete o čom hovorím… Ten priamy pracovný kontakt mi zmizol zo života. Chvalabohu, to si nesťažujem, dosť som si v živote vytrpela za tú moju nevymáchanú držku a úprimnosť. Vlastne aj pri písaní mojich blogov si len sem-tam spomeniem na niečo „naozaj zážitkové“… Vo všeobecnosti sú ľudia skôr nudní a len málokto vo vás zanechá nejakú stopu… Píšem o svojich pocitoch, možno máte inú skúsenosť…

Už sú to dva roky, čo som bola naposledy na vianočnom večierku pre zamestnancov a spolupracovníkov vydavateľstva, pre ktoré som pracovala 12 rokov. Tešila som sa na spoločnosť ľudí a priateľov, ako sa s nimi zabavím, pokecám… Nič také sa nestalo, vyzeralo to, že môj šéf tam bol najnormálnejší účastník… Nestačila som sa čudovať, ako tam ľudia neustále rozprávali o práci, keď sa pri stole zastavil šéf, tak o to intenzívnejšie… Vtedy mi došlo, že skončila sranda… Na normálnom večierku sa má človek zabaviť, opiť sa, poohovárať debila šéfa, večer sa dogrcať s príliš veľa alkoholu, na druhý deň sa liečiť z opice a celý rok spomínať na „super pařbu“ na večierku…

Tak som bola zvyknutá… 😊. Preto mi nie je ľúto za kolegami, ktorí nie sú nastavení na úprimnosť, každý si hrá to svoje divadielko a prihrieva si polievočku pred šéfom… Po večierku som sa nedogrcala z alkoholu, len mi bolo nevoľno z ľudí, ktorí tam boli so mnou…

Oficiálne som si „v hlave“ ukončila zážitkové obdobie s ľuďmi, ktorí boli spojení s mojou prácou…

Rada si zaspomínam akurát na šéfa a pár kolegýň, ktoré sa nepotrebovali hrať na niekoho iného…

Takže čo s tým životom? Ja mám tú „smolu“, že som príliš komunikatívna, rada sa stretávam s ľuďmi a rozoberám svet na súčiastky. Akurát sami viete, že komunikatívnych ľudí nám akosi ubúda… A teraz vážne nemyslím na „ženy slepice“, ktoré vedia päť hodín rozprávať čo dnes varili, čo sa chystajú uvariť zajtra, kto koľko zjedol, komu chutilo viac a komu menej (to menej som si vymyslela, o tom sa nehovorí… 😊). Keď počúvam takého „rečičky“, tak jediné na čo myslím je… už nech to preboha živého dopovie, už to nechcem počúvať… 😊. Teraz premýšľam, že sa môže tá „žena“ v tom nájsť… neviem či číta moje blogy, ale predpokladám že nie, keďže mi ich nikdy nespomenie keď sa stretneme…

Dobre, nebudem sa tu „obúvať“ do ľudí, sme akí sme a iné to už nebude. Vždy sa treba prispôsobiť tomu, čo je k dispozícii. Predsa si nemôžem ďalších komunikatívnych a zaujímavých ľudí naklonovať… Dnes ešte nie, možno o pár desiatok rokov bude mať nejaká Zdena blogerka svoj tím naklonovaných ľudí, rozdá „úlohy“ a každý bude vedieť o čom písať, keďže to bude „jej klon“… 😊. Potom si spolu skočia na obed, budú sa prekrikovať, každý bude chcieť rozprávať… Potom zistia, že všetci chcú hovoriť to isté čo ten druhý, tak ich to prestane baviť a zasa bude „ticho a nuda“… 😊

Dobre, nebudem písať keby bolo keby… 😊.

Single život bez partnera a už aj bez detí si vyžaduje plánovanie. A uvedomujem si, že človek je tvor lenivý, a nemyslím to doslova… Nie je lenivý pri rodinných povinnostiach, v práci, za ktorú dostáva výplatu a tá mu zabezpečí normálne žiť. Človek väčšinou stráca motiváciu, ak sa jedná o neho samého… Čo preboha bude z toho mať? Nikto to nedocení, len on sám… Nikto mu ten zážitok nepreplatí, nikto ho nepochváli, akú náramnú a zmysluplnú „zábavku“ si vymyslel…

Načo by to robil? Kvôli sebe? No to určite nie! Takto sme nastavení, nemyslite si, že mi to napadlo v tejto chvíli. Už len dostať nejakú kamošku do kina, prípadne divadla, o športe sa radšej nebudem vyjadrovať… Väčšinou počujem – ja na také sprostosti nemám čas… Naozaj? Čas je náš nepriateľ? V istom zmysle áno, každý rok sme o rok starší… 😊. A čo máme zo života? Len starostlivosť o niekoho iného, kto to ocení? Nie je to málo? Kde si ty? Kde chceš aby bolo tvoje miesto?

Manžel si po práci skočí s kamarátmi na pivko a žena doma verí večeru, upratuje a čaká, kým sa doma zíde rodina, aby ju zasa raz pochválili ako perfektne uvarila, upiekla, poupratovala? Nezdá sa vám taký život príliš fádny? Naraz máte 60 a nestačíte sa čudovať ako to ubehlo…

Moja mama bola celý život „domased“. Možno tým, že mala 6 detí, tak si od nás potrebovala oddýchnuť a jej „dovolenka“ bola vždy rovnaká… Bola sama doma a užívala si „to ticho“… Najskôr sme to celkom chápali, ale postupom času si tak zvykla, že by ste ju z domu nedostali ani keby ste ju podplatili… Nemá kamarátky, jedna jej pred časom zomrela a po iných netúži, nepotrebuje ich.

Myslím si, že by bola najradšej, keby sme ju každý deň navštevovali, robili jej program a dookola počúvali to isté… Pred piatimi rokmi spadla v záhrade do trávy a celých päť rokov nám rozprávala „celý príbeh o spadnutí v záhrade“… Žiadne nové zážitky, žiadne výzvy, nič… A ešte sa rada vracia do čias, keď bola „dzífka“… potom hluché obdobie v trvaní 50 rokov a potom už len novodobé „padacie“ zážitky…

A vy ste slušní a necháte ju, nech hovorí a už jej ani do reči neskáčete, necháte ju znova a znova rozprávať o tom istom…

Možno to niekomu stačí, mne určite nie… Neviem si predstaviť, že by som teraz „do nemoty“ rozprávala o tom, čo sa stalo keď som bola „dzífka“ a za pár rokov by som s kamoškami a deťmi rozoberala moje choroby, lieky, porovnávala si počet liekov na ráno, večer… a takto by som si „hovnila“ a nudila a obťažovala ľudí naokolo…

Takže môj návrh… hor sa do zážitkov… 😊, nech na staré kolená neobťažujete svoje deti a známych nudnými historkami, ktoré máte napísané v zdravotnej karte… 😊.

Poznáte môj príbeh s Jurajom (je na stránke už ako celok). Ten pre mňa načisto skončil. Už sa mi nechce nič „oživovať“, prípadne dúfať… Nedávno som si chcela spomenúť, kedy sa naposledy ozval a nespomenula som si… A už si nechcem „len spomínať“, stačilo! Už som veľké dievča, neverím na princov na bielom koni… Ale mám rada spoločnosť mužov, ich pohľad na vec, väčšinou diametrálne odlišný od toho môjho… Ale to je dobre, nie sme predsa rovnakí, to už som pochopila strašne dávno… Muža netreba pretvárať na svoj obraz, on nie je žena… Žena rozpráva a muž povie… To je jeden z najväčších rozdielov medzi nami… Odbočka…

Rozhodla som sa, že začnem zasa randiť… Už je to pekných pár rokov, čo som to vzdala, ale napadlo mi, že keby sme chodili spolu len na kávu, do kina, alebo do prírody, tak by bolo fajn. A samozrejme vás budem informovať… Ešte síce nemám uzavretých „kandidátov“… 😊, ale aspoň nastala u mňa zmena, už nebudem odmietať stretnutia. Chcem sa baviť, z roka na rok mám v živote menej a menej zábavy a hodlám to zmeniť. Dám do toho všetko… 😊.

Šťastiu treba ísť v ústrety, svojim prístupom a snahou niečo zmeniť. Môže sa stať, že budete pred ním utekať a ono vás už nikdy nedobehne… 😊

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response