fbpx
Životný štýl

Kým si tu, tak snívaj – len nezabúdaj aj žiť…

Nejde mi do hlavy ako sme ochotný celý život si niečo odopierať, aby sme dosiahli „pokojnú starobu“… Viem, že aj to je veľmi dôležité, ale nežiť naplno, život kým sme mladí a plní energie sa mi zdá až príliš veľká daň za „super“ starobu.

Za svoj život som sa stretla s veľa ľuďmi, ktorí stále snívali ako si o 20 alebo 30 rokov budú môcť dovoliť to a ono. Nikdy som ich nechápala a oni zasa mňa.

Mala som známeho, ktorý sa celý život venoval svojmu zdraviu, zrejme bol tak troška hypochonder a keď sme sa stretli, tak ma neustále poučoval ako mám žiť, čo by som mala vylúčiť z jedálnička, aké „trávy a semená“ by som mala okamžite zaradiť do stravy. Keď videl, že už sa na ňom viac zabávam ako ho počúvam, tak s tým prestal. Ale nezabudol ma „stresovať“ čo všetko sa mi môže stať, aké choroby na mňa „za rohom” čakajú. Často behával, veľakrát som ho videla, ako bežal okolo môjho domu a vždy ma lákal, aby som mu robila spoločnosť a behali sme spolu. V živote ma zaujímalo veľa športov, basketbal, tenis, a rôzne párové alebo kolektívne športy, ale aby som len tak behala a ničila si kĺby, lebo budem „zdravšia“, to ma nelákalo nikdy. Prešiel čas, stratil sa mi z dohľadu a neskôr som sa dozvedela, že v 45-ke zomrel na infarkt. Taký bol posratý zo života, že život sám to s ním vzdal… A to mal veľmi veľké plány, čo urobí so svojim životom na dôchodku, ako bude cestovať a spoznávať cudzie krajiny. Nič z toho sa nestalo. Žil „príliš zdravo“ a príliš krátko, aby sa mu splnil sen…

Keď som sa vydala, tak sme istý čas bývali v prístavbe u mojich rodičov, pekne sme si to zariadili, aby sme tam vydržali dva roky do „kľúčov od bytu“. Lenže prišla zima, ústredné kúrenie tam nebolo, tak sme museli odísť bývať ku svokrovcom.

Keď si človek zvykne na určitý komfort, tak len ťažko sa mu odchádza do „náhradného“ ubytovania a ešte aj ku svokre. Nehovorím, nebola to zlá žena, ale čokoľvek som chcela zmeniť v interiéri ich domu, tak na všetko mala jednu odpoveď: „Nebude sa míňať, peniazom je najlepšie na knižke“. Tak sme chodili namiesto po koberci po franforcoch a čo sa dalo, to som celé dni umývala a leštila aby sme sa lepšie cítili.

Ľudia na dedine premýšľajú všetci rovnako, treba šetriť peniaze na vkladnú knižku a keď investovať, tak len do pozemkov, prípadne náhrobného kameňa.

Myslím, že v dnešnej dobe sa troška vyrovnali pomery života na dedine a v meste. Už nevidíte až taký rozdiel medzi ľuďmi a ich zmýšľaním. Chvalabohu.

Stále som presvedčená, že kým sme tu, tak si máme život užívať čo to dá, nemyslím tým hýriť a rozhadzovať peniaze, ale naplniť si každý deň aktivitami, ktoré máme radi. Deti sme už vychovali a teraz sme na rade my.

Pýtali sa ma, či sa mi konečne splnil môj sen a teším sa z môjho blogu. Už som spomínala, že písanie nebol môj sen. Aj v minulosti som rada písala, ale nikdy som to nemala v hlave ako „môj sen“. Stalo sa to úplnou náhodou a tak si hovorím, prečo nie..? Mojím snom bolo pracovať pre vydavateľstvo, tak ako som robila celý môj doterajší život. Lenže už som spomínala, že časopisom zvoní umieračik, tak som sa musela zariadiť po svojom…

A nebudem ani odteraz hovoriť, že sa mi splnil sen, nebola by to pravda. Vážne ma baví pre vás písať, napĺňa ma to radosťou a vnútorným uspokojením, to všetko je pravda, ale sen to nie je, je to moja práca… 😊. Mojím snom bolo mať vlastný časopis, ale ako roky utekali, tak som mala stále kopec iných starostí, až sa mi môj sen rozplynul ako bublina… Ale nie je mi z toho smutno, mám svoju stránku a tej sa veľmi teším…

Kamarátka celý život snívala o chate v horách. S manželom odušu šetrili, nič si nedopriali. Dávala som jej oblečenie, ktoré som už nenosila a ešte sa dalo troška „doničiť“. Až mi jej bolo ľúto. Takto živorili oni a ich deti skoro 20 rokov. A prišiel deň a kúpili si chatu, pekne v horách, na samote zrub, veľmi príjemné miesto na oddych. Ja by som tam sama nešla ani pod hrozbou násilia… Ale oni boli dvaja, dve deti, tak tam chodili. Vždy keď po mesiaci prišli, tak bol zrub vykradnutý a zdemolovaný. Každý mesiac odznova upratovali po zlodejoch a prinášali ďalšie a ďalšie veci, aby tam mohli tráviť aspoň jeden víkend v mesiaci. Nora bola už celá na nervy, dokonca začala chodiť k psychológovi, neskôr k psychiatrovi. Splnila si s manželom sen, ktorý ju pripravil o spokojný život. Po dvoch rokoch zrub predali asi za polovicu pôvodnej ceny. Už snívala len o spokojnom a zdravom živote. Zrub ju pripravil o zdravie, peniaze, a v konečnom dôsledku o jej sen. Keby za ušetrené peniaze chodili na víkendové pobyty, nechali sa rozmaznávať masážami, tak by toľko neminuli a určite by slovo stres ani nepoznali… Ale keď som to Nore rozprávala ja, tak som bola „ľahkomyseľná“, veď zrub je majetok…

Naozaj? Niekto si myslí, že aj auto je majetok. Tak si kúpte auto za pol milióna a na druhý deň ho predáte už len za štvrť, za pár dní stratí polovicu svojej ceny.. Nezabúdajte, že všetko je len biznis a my sme tí, ktorých firmy „nútia“ míňať svoje peniaze na nepotrebné veci..

Niekto túži byť slávny. Nevidím tým ľuďom do hlavy. Poznám slávnych ľudí, ale tí určite nesnívali o sláve, kým žili. Boli natoľko geniálni, že veľakrát o svojej výnimočnosti ani netušili. Väčšinou sa o nich dozvedáme až po ich smrti, až keď sa o nich učíme v škole, alebo používame napr. prístroj, ktorý svojou genialitou vymysleli a zanechali svetu.  

Ale len tak si sadnúť v kuchyni ku káve a povedať si: ja raz budem veľmi slávny, a len preto, že sa volám Fero… Tak sa Fero snaží, prihlási sa do reality show, lebo nič „rozumnejšie“ mu nenapadne a čaká kedy to príde, kedy bude na titulných stranách všetkých novín. A potom sa to stane, novinári ho sledujú, fotia, on sa usmieva do foťákov držiac za ruku nejakú kurvičku, ktorá si povedala, že využije Ferovu slávu a aspoň získa nejakú „vhodnú ponuku na sobáš“… A národ sa zabáva a Fero sa teší, že je slávny… a všetci sú spokojní.. 😊. V tomto prípade uznávam príslovie: svetská sláva – poľná tráva, závan vetra ľahko odfúkne aj slávu aj trávu.

Ja uznávam krátkodobé sny. Keď je človek chorý, tak jediné po čom túži je, aby vyzdravel. Poznáme veľa prípadov ľudí, ktorí prekonali rakovinu alebo iné závažné ochorenia a teraz snívajú o tom, aby mali dosť sily vychutnávať si život kým sú tu. Stačí im prechádzka v lese, alebo návšteva divadla. Večer si ľahnú do postele uspokojení zážitkom z toho konkrétneho dňa. Nepotrebujú si plánovať veci na 30 rokov dopredu, už premýšľajú inak. Sú šťastní práve tam kde sú, nepotrebujú zdolávať méty.

Tak si predstavujem správny prístup k životu, len neviem prečo na to ľudia prídu až v krajných životných situáciách. Stále sme s niečím nespokojní, stále nám chýba dostatok peňazí, značkového oblečenia, luxusných doplnkov do domu, exkluzívnych dovoleniek…

Nehovorím, že máme zomrieť na skromnosť, len si viac uvedomiť, že kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou, máme čo jesť a máme dostatok energie, tak nám nič nechýba…

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response