fbpx
môj osobný blog

Ktorý je ten pravý?

Gerard Butler

To keby ženy vedeli, tak by nestrácali čas s tými “nesprávnymi” mužmi rôzneho druhu a veku 😊… A to isté samozrejme platí aj pre mužov, len oni „sa robia“, že nás poznajú…. My sa aspoň na nič nehráme… Píšem o mojej generácii, nechcem písať o „celoživotnom tréningu dievčat na zlatokopku“… To niekedy nebolo. Samozrejme, že naše staré mamy nám rozprávali „aké dôležité je dobre sa vydať“… Ale ja som to chápala, ako mať dobrého muža. A vidíte, radili, radili a neporadili… Aj tak som bola skoro 15 rokov s psychopatom… O ňom už nechcem písať, je to za mnou…

Chcem vám napísať a Jozefovi, s ktorým som randila tiež 15 rokov. Pri ňom som objavila kúzlo „nežiť spolu, len randiť“. Vrelo odporúčam… To neznamenalo, že sme sa nebavili o bežných veciach a nezaujímali sa o seba, to všetko bolo… Akurát som mu nechystala desiatu do práce, neprala, nevarila (niekedy áno..) a neotravovala „kedy prídeš domov“ 😊.

Najskôr mi vadilo, že sme sa na niečom dohodli a on sa ani neozval. Postupne som si zvykla a uvedomila si, že ak „len“ randíte“, tak nemáte právo nárokovať si na nejaké „službičky navyše“… Možno veľa žien nebude so mnou súhlasiť, ale verte mi, že som nebola tá, čo čaká na telefóne… Žila som si svoj život ako predtým a občas sme s Jozefom randili. A môžem vám povedať, že keď sme boli spolu dlhší čas, niekedy celý víkend, tak som sa tešila na čas strávený sama so sebou, prípadne s priateľmi. Treba si zadeliť svoj čas medzi všetkých ľudí, na ktorých vám záleží. Viem, my ženy sme veľmi hlúpe tvory, vidím to okolo seba, niektorá má „nového“ frajera a okolitý svet pre ňu prestane existovať. Niekedy sa stane, že „osud je nezvratný“ a prídete o frajera aj o priateľov. Lenže vysvetlite to zamilovanej žene, keď je pre ňu chlap stred vesmíru..

Už som napísala veľa blogov o rovnováhe. Tá musí fungovať vo všetkom, aj v živote, aj vo vzťahoch. Ak je žena „zavesená“ na partnerovi a očakáva, že ju bude „baviť“ a vymýšľať aktivity a ona sa len zúčastní… takto to nefunguje. Ak neprinesie život, vzrušenie, nápady a vášeň do vzťahu, tak má po frajerovi…

Myslím si, že my sme mali s Jozefom celkom rovnováhu, až na to jeho pitie. Ak by viac žil ako pil, tak sme mohli byť spolu doteraz. Neraz mi povedal: „Moja, vieš prečo ťa mám rád? Lebo si blázon..“. Myslím si, že v tom bláznovstve sme si nemali jeden druhému čo vyčítať, toľko sme spolu pozažívali, že niekomu môže trvať celý život a zažije z toho ani desatinu… Proste sme boli kompatibilní… Až na..

Moje kamarátky a moja dcéra s ním neboli stotožnené. Nepáčil sa im, pripadalo im, že „mrhám svojim talentom“ pri frajerovi ako bol Jozef. Vôbec ho nepoznali a on sa pri nich vôbec neprejavoval, proste nechcel robiť dojem, aby si ho niekto obľúbil. Bolo to veľmi sympatické. Keď vidím niektorých mužov, ako strašne sa snažia, aby na niekoho zapôsobili, až mi ich je ľúto. V tomto smere je menej viac. Chlap má byť chlap a nie „imitátor chlapa“…

Veľakrát mi kamarátky povedali: „Videla som ťa s Jozefom, spolu vyzeráte ako kráska a netvor“. Nebol to fešák, to musím uznať, bol aj o pár centimetrov nižší odo mňa, ale to nie je problém, mám 175 cm, čiže som z tej „vyššej škály“.. 😊. Šedivé kučeravé dlhé vlasy, skoro ako Einstein… Ale mal charizmu, to bolo to, čo ma na ňom najviac zaujalo. A ešte čerešnička, bol to mäsiar. Žiadny „kokotko v obleku“, ktorých ja nemusím… Mala som kopec „nápadníkov“ intelektuálov, ale keď som ich počúvala, tak som vždy premýšľala kedy už skončí, kedy prestane rozprávať o sebe, o tom aký je úspešný a dokonalý… hnus.. Raz som sa jedného nemohla zbaviť, tak som premýšľala čo urobím. Stále mi vyvolával a ubezpečoval ma, aký sme skvelý pár… Rád degustoval víno, vedel sa k tomu primerane dôležito tváriť, krúžil s tým pohárom ako rodený someliér… Niekedy mi ho bolo ľúto ako veľmi sa snažil, aby zapôsobil a ja nič… Raz ma zobral na degustáciu do vinotéky, tak som si kúpila kofolu v plechovke a išla som na rande… Keď mi nalial červené víno, vytiahla som kofolu, naliala do vína, ťukla som si o jeho pohár a vypila. Skoro skolaboval keď ma uvidel (a všetci vo vinotéke s ním…) Tak mu hovorím: „Vidíš, nebudeme si rozumieť“ a zbavila som sa ho raz a navždy… Vedela som, že už nebude volať..

Jozef bol mäsiar, kšeftár a „pouličný zabávač“… nenudili sme sa spolu… Niekedy navymýšľal dosť hlúpostí, ale aspoň sme sa spolu nikdy nenudili. Len ten alkohol… ten miloval viac ako mňa. Niekedy trvalo aj týždeň, než sme sa stretli, samozrejme som s ním nerandila, keď bol v alkoholickom švungu, nechala som ho, nech si to vyrieši sám so sebou.

Raz prišiel ku mne, lesklé oči, tak hneď medzi dverami som ho kopla pod kolenom a vyhodila… Na druhý deň mi volá: „Moja, neviem čo sa stalo, už nebudem piť, asi som spadol, vieš akú mám modrinu pod kolenom“? Nepriznala som sa… 😊

Raz som mala pokazené auto a sľúbil mi, že ma vezme ráno do práce. Keď jazdil, tak nepil, viem že už mu dvakrát zobrali vodičák kvôli alkoholu a bol celkom posratý aby sa mu to už nikdy nestalo… Nasadla som do auta a pozerám, že nejde smerom k práci ale niekde inde… A hovorí: „Moja neboj, za dve hodinky si v práci“. On to tak bral… zodpovedný bol len ku svojej práci, tú moju bral „akože prácu“… Ale niekedy si môžete dovoliť aj takéto srandičky… Tak pozerám, kam ma to vezie, už napadal prvý sneh a na cestách ho bolo dosť, a v lese kam ma „vliekol“ aj dvadsať cm. Zastali sme uprostred lesíka, všade ticho, len sem tam okolo prebehla srnka, proste romantika jak vyšitá… Po hodinke už som začala byť nervózna, že predsa „práca volá“… Lenže, zapadli sme, s autom ani pohnúť… Na rad prišli kamaráti s autom, aby nás vytiahli zo záveja. Samozrejme, že sme boli na vine aj my dvaja, keby sme len sedeli, tak sa auto až tak nezafixuje do snehu… Ale potom načo by sme tam išli..? 😊. Prišli na osobnom aute a nič sa nedialo, nevytiahli nás ani o centimeter. To už som volala do práce, že si beriem dovolenku… Už som prestala riešiť a užívala som si zasnežený les a romantiku uprostred neho, bolo to super.. 😊 Po ďalších dvoch hodinách začal zháňať kamaráta s nákladným autom. Až tomu sa podarilo vytiahnuť nás zo snehovej jamy. Najväčšia sranda bola, že keď sme prišli do lesa, tak tam boli len srnky… Keď nás vyťahoval nákladiak, tak za ním stálo asi pätnásť ľudí… Ako a odkiaľ sa tam vzali, neviem… Pozabávali sme úplne cudzích ľudí…  Aspoň som im zamávala, v tomto smere som bez hanby… Chlapi mali aspoň čo doma rozprávať pri večeri… Niekto žije zážitkami a niekto o nich len rozpráva…

Týmto zážitkom som vám chcela ukázať návod ako „využiť deň pre lásku“, s Jozefom sme si užili romantiku, pozabávali sme kopec ľudí a teraz možno pozabávam ďalších z vás…

Než by som sa mala s niekým nudiť, tak zostanem radšej „naveky“ sama.

Neviem či bude tento blog čítať aj Jozef, nemám na neho ťažké srdce, dokonca som sa chcela aj po rozchode „kamarátiť“, ale vedela som, že má nezlomnú hrdosť a nebude to možné… Ja si tu píšem moje blogy a moji frajeri nečítajú… Tak ako Juraj nečíta (podľa mňa už prečítal náš príbeh, už sa vážne dlho neozval.. 😊), Jozef mi vždy hovoril, že v detstve prečítal jednu knihu, Danku a Janku, aj to len prvú a poslednú stranu. Mne stačilo, že to nebol hlupák, mal toľko sedliackeho rozumu, že keby si nechal len 10% a ostatné rozdal, tak by mu aj tak zostalo viac, ako komukoľvek koho som v živote stretla. Mal maďarskú národnosť a vôbec neovládal gramatiku. Keď mi raz za rok napísal sms, tak písal všetko s mäkkým i, bola to sranda… A nevadilo mi to, nepovažovala som to za dôležité.

Niekedy keď počúvam ženy, čo všetko chcú zmeniť na svojich partneroch, tak sa nestačím čudovať… Ak sa žena rozhodne, že toto je ten pravý, tak by mala prestať riešiť a nechať sa unášať životom a novými zážitkami… Neviem si predstaviť, že by som Jozefa donútila prečítať nejakú knihu, veľmi by ma vysmial… Chodili sme spolu na rybačku, on chytal ryby, niečo pre mňa opiekol nad ohníkom a ja som si užívala prírodu a čítala knihy… A ešte jednu „úlohu“ som vždy dostala… S radosťou som hľadala miestečko, kde na nás nedovidia ostatní rybári, nech si môžeme spolu aj užiť… V prírode je to super, vrelo odporúčam.. 😊.

Rada spomínam na zážitky s Jozefom, veľa som sa nasmiala, veľa naučila, veľa užila… Za ním mi je najviac smutno. Mohla som na ňom drevo rúbať a on sa na tom zabával… Raz mi syn povedal: “Mami, ty buď rada že máš Jozefa, každý druhý by ťa zabil… „ 😊. Samozrejme že ani on nevedel všetky podrobnosti, s deťmi som nikdy nekonzultovala „či môžem“… Som presvedčená, že bola medzi nami rovnováha, len ten alkohol ho premohol…

Verím, že si z môjho blogu vyberiete to, čo vám otvorí oči a privedie do života toho správneho partnera…

PS: A fotku Einsteina som vymenila za miláčika Gerarda Butlera… aspoň tu si ho “vychutnám”… 🙂

Tags : láskapartner
Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response