fbpx
môj názor

Nerobím pre NASA, neviem to…

nerobím pre NASA

Je to prehnané, ja viem, ale taká je pravda. Nemám na to potrebné vzdelanie, skúsenosti, nikdy ma okrem hviezd na oblohe nezaujímal vesmír ako taký. Nemohla by som robiť pre NASA, to viem na 100%. NASA má svojich fanúšikov, odborníkov a poradcov po celom svete. Pri skúmaní vesmíru niekedy stačí aj nadšenie, záujem a dosiahnuté výsledky z pozorovania vesmíru.

Nejdem vám dávať odbornú prednášku na tému, o ktorej neviem vôbec nič. Môj záujem môže vzbudzovať hviezdna obloha, keď ležím s priateľom vonku na deke a spoločne sledujeme aká je krásna.

Už sa k tomu dostávam… 😊. Ja píšem blogy, sú to príbehy zo života, moja osobná skúsenosť, ktorú vám dúfam prinášam s nadhľadom a humorom mne vlastným. Nechcem rozbíjať zemské jadro, chcem písať. Ale sú tu ľudia, ktorí majú voči môjmu písaniu kadejaké pripomienky. Nie, nie ste to vy, od vás dostávam skvelé komentáre, ktoré mi robia veľkú radosť.

Sú to moji spolupracovníci a moja rodina. Sestrám sa nezdá, že mám z detstva také skúsenosti aké mám, oni si to pamätajú inak. To je úplne v poriadku. Niekomu sa niečo stane, má zážitok a len on sám vie, ako sa pri ňom cítil a aké stopy to v ňom zanechalo.

Dokonca mi raz jedna zo sestier povedala, že je zo mňa prekvapená, že si z detstva toľko pamätám. Do 15 rokov som sa snažila byť neviditeľná a to sa mi asi podarilo, nikto si ma nevšímal a mne to vyhovovalo. Teraz sa čudujú, že okrem toho, že som sa k ničomu nevyjadrovala, tak mám spomienky a vlastný názor na detstvo. Aké prekvapivé…

Je pravda, že moje sestry boli „popárené“, vždy sa kamarátili dve a dve sa spolu, ja som nikdy do tých dvojíc nepatrila (päť sestier), vždy som mala svoju kamarátku Jojku, s ktorou som strávila celé detstvo. Takže áno, nemala som so sestrami spoločné zážitky, preto si oni pamätajú iné a ja zasa iné..

Teraz už viem, že som úplne iný človek, formovalo prostredie v ktorom som vyrastala, manželstvo, deti, práca, priatelia. Nič výnimočné, to formuje každého z nás. Akurát nie všetci o tom píšu. Ale mohli by, aspoň by som v tejto dobe až tak nevytŕčala z davu a nespôsobovala niekomu „nespavosť“.  To som dúfam prehnala… 😊

Poďme k mojim spolupracovníkom. Grafik, ktorý mi vyrobil moju stránku, sa ma tiež snažil „navigovať“ ako by som mala písať. Proste okrem grafika je to aj „kritik blogov – amatér“… Keby sa viac sústredil na kvalitu stránky, tak by nezabudol naprogramovať „nejaký“ pixel, ktorý mi okrem iného spôsoboval problémy s propagáciou na FB. Už s ním nespolupracujem, veľmi ma vytáčal ako nikdy nezodvihol telefón, nikdy nezavolal naspäť a keď som mu napísala majl, tak jeho reakčný čas bol 48 hodín… A veľmi sa čudoval, prečo s ním už nechcem robiť. Ja viem, že každý sme nastavený inak, ale každý máme možnosť výberu… Či sa jedná o naše povolanie, alebo ľudí, s ktorými budeme spolupracovať. Vlastne sa teším, že som nemusela čakať do roku 2029 aby bola stránka hotová…  Ide o mňa, s čím súhlasím, koho nepočúvam vôbec a koho uznám za vhodného a vypočujem si ho „do konca“… So mnou je to v tomto smere veľmi ťažké, ale verím tomu, že to tak vníma každý z nás. Môžem niekoho počúvať, ale potrebujem sa presvedčiť, že v minulosti robil to čo ja a má vlastnú skúsenosť. Takých ľudí doslova milujem. Lenže chlapec, ktorý je „zatvorený s počítačom“, programuje si… čo už mi preboha ten môže poradiť? Ani vek nemá na to, aby mal aspoň aké také skúsenosti zo života, niečo, čo by ma zaujímalo… V takých prípadoch si vypočujem (alebo vypnem zvuk) a prečkám čas, nech nevyzerám ako arogantný fracek, ktorý má na všetko svoj vlastný názor. Lenže ja mám na všetko svoj názor. Keď len taký, že nikdy nebudem robiť pre NASA, lebo to neviem… V tomto smere mám aspoň sebareflexiu a nikdy nebudem ani radiť ľuďom, čo majú robiť aby ich NASA oslovila na spoluprácu… Preto nechápem, prečo mi chcú radiť ľudia, ktorí majú nulovú skúsenosť s písaním blogov…

Teraz mám na FB dve stránky, jednu v ktorej som v kontakte so všetkými „fanúšikmi“ už od začiatku a druhú, cez ktorú sa zatiaľ dajú propagovať moje príspevky.

A mám ďalšieho spolupracovníka, ktorý mi pomáha s propagáciou na FB a ktorý mi nikdy nezabudne napísať, aby som uverejnila „slušný príspevok“. Myslím, že má stále „v hlave“ koľko námahy mi venoval a ako nakoniec (zatiaľ) všetko beží tak ako má. Lenže mne sa nepáči, ak si niekto myslí, že som neslušná. Ja len nemám na očiach ružové okuliare a nazývam veci pravým menom. To teraz znamená, že som neslušná? Mala by som doplniť informácie o neslušnosti do wikipédie… 😊.

Nejdem sa teraz hádať, že som „chrumkavá zlatovláska“, ktorú ráno obliekajú víly a ktorá nerobí nič iné len klopí očami a ostatní jej musia povedať ako a čo má robiť so svojim životom… A už ani „nestíham“ aby som ňou niekedy bola. A v každom prípade by to bolo len a len klamstvo. Lenže ako všetci vieme, ľudia milujú klamstvo, ale… novinka, zistila som, že milujú aj úprimnosť. Majú radi ak má niekto podobný názor, skúsenosť, zážitok a vedia ho veľmi správne pochopiť.

Nemyslím si, že som výnimočná, zažívam rovnaké veci ako 99% populácie. Ja som sa „len“ rozhodla o nich písať. Niekedy bez servítky, niekedy použijem „skutočný výraz“, ktorý k tomu príbehu patrí.

Nechcem o niekom písať, že bol somár, keď bol doslova kokot. Nie som sama na Slovensku, ktorá pomenuje veci také aké sú. Len nie každý to vie prijať. A ten „nie každý“ sa schová za strom a ukazuje prstom na všetkých „neslušných“… A pritom sám je hovädo bez chrbtovej kosti… len si chúďatko myslí, že ak sa schová a bude ukazovať na ostatných, tak o ňom to nebude vedieť niekto… Lenže omyl, každý blbec vyžaruje, že je blbec, na to ešte nevymysleli make-up… 😊

Raz prišla dcéra zo školy a hovorí mi: „mami, ja sa bojím, že prestanem normálne komunikovať, vieš tak, ako sa rozprávajú medzi sebou ľudia“…. Doma nikdy nezahrešila, mňa síce výnimočne počula sem tam zanadávať, hlavne keď som zakopla malíčkom o posteľ… 😊… Dozvedela som sa, že v triede všetci a v jednom kuse hrešia a že už jej to začína pripadať ako u mentálne retardovaných… vtedy mala asi 13 rokov. Ani som nevedela čo jej mám na to povedať… Ale určite by som jej neporadila, že má prestať a ostatným ísť príkladom… To by ju tam zožrali zaživa. Potom ma len informovala, že z roka na rok je to lepšie a lepšie a už sa vedia aj normálne porozprávať. Puberta je zvláštne obdobie. Všetci si tým musia prejsť a väčšinou to nenapácha na človeku výrazné škody.

Mňa v puberte bavilo, keď som cestovala MHD aj so spolužiačkami, rýchle sme si posadali a veľmi sa bavili na starých ľuďoch o paličke, ako nevedia nájsť miesto a „poletujú“ po autobuse… Sprosté decká… Preto som aj teraz veľmi tolerantná, keď vidím, že nejakému decku „prepína“ z puberty, to ho časom prejde..

A mala by som vám teraz napísať, ako som vždy pustila starého človeka sadnúť, lebo je to „psia“ povinnosť každého dieťaťa a ako som im sama hľadala miesto v autobuse? To kto by mi veril, kto by to čítal? Rovno by som to mohla posielať farárom ako „námet na kázeň“ v kostole.. 😊

Nie som tu od toho aby som vám radila, každý si musí svoj život prežiť sám. Iné je, ak niekto o radu požiada. Nemám rada ľudí, ktorí sa vyjadrujú, aj keď vás ich názor vôbec nezaujíma. Raz som prerušila jednu známu, ktorá sa nevedela zastaviť pri „rozdávaní rád“… len som sa jej spýtala, či som ju požiadala o radu… Veľmi ju to zaskočilo, za päť minút sa na jej tvári vystriedali všetky farby dúhy… Nie, nerozdávam rady, ale vyskúšajte si to, je to super pocit, keď nastane to „trápne“ ticho a vám je naraz veľmi dobre na duši…

Zaručene dobrých rád, príkazov a názorov som zažila za svoj život snáď aj milión, tu je pár z nich:

  • Vieš Zdena, mala by si byť viac tolerantná k blbcom (a blbci sú tolerantní ku mne, keď ma nútia počúvať tie kraviny, čo vám ani mozog neberie?)
  • Vieš Zdena, nemusíš vždy hovoriť čo si myslíš, čo keď má niekto iný názor, potom ťa nebude mať rád… (to dúfam, že ma nebude mať rád)
  • Ešte stále ti šibe a chodíš cvičiť? (to mi povedal kamoškin pecivál manžel, ale brala som to ako závisť, že mne sa chce a jemu teda vôbec)
  • Teraz sa ostriháš a dáš si trvalú, už by si nemala vábiť chlapov s dlhými vlasmi…(moja svokra ešte nevedela s kým má tú česť a toto mi „prikázala“ asi týždeň po svadbe. Veľmi ma to pobavilo… Dovtedy som nechápala, prečo je v ich dedine toľko žien – barančekov, zrejme je to tradícia… )
  • Teraz zješ to tučné mäso aj keby si tu mala byť do večera – učiteľka v školskej jedálni.. Tato trval na tom, že sa jej musím ospravedlniť… Síce som protestovala, keďže trest som si už vybrala, bola som tam do večera.. Tak som sa na druhý deň ospravedlnila „Súdružka učiteľka, ospravedlňujem sa, že nemám rada tučné mäso“… v poriadku Zdenka..

Kde sme to začali? Nerozdávajme rady širinu marinu, hlavne keď nás o ňu nikto nežiada a máme menej skúseností, než o sebe rozprávame… Ľudia sa radi vyjadrujú k životom tých druhých, pritom sami sú niekedy až „sociálny prípad“… a vy netušíte, či vám radia preto aby ste sa mali lepšie alebo horšie… Neriskujte, môžete si vypočuť, nikdy nie poslúchnuť… Veľakrát som si „nabila držku“ a aj ma na to niektorí upozorňovali… Ale som rada, že som si ju nabila, je to moja držka a v konečnom dôsledku som mala o jednu životnú skúsenosť viac a vždy ma to posunulo len dopredu…

Tags : NASA
Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response