fbpx
môj osobný blog

Rozvod z tých správnych dôvodov…

Sama som zvedavá kam až dokážem zájsť. Na začiatku som sľúbila, že budem písať úprimne o svojich pocitoch, zážitkoch, skúsenostiach…

Zdena, vzchop sa a píš!

A zasa tá sebareflexia, kedy si s ňou dám pokoj? Vyzerá to, že nikdy. Minule som sedela s jednou zo sestier u mamy na terase a rozprávali sme sa o mojom blogu. Sestra mi hovorí: „Páči sa mi ako píšeš, aj ako si pamätáš niektoré veci z detstva a ako ich vieš šikovne použiť vo svojich blogoch“. Presne táto sestra mi raz povedala: „Zdena, vieš prečo si ako jediná dostala chodiacu bábiku keď si bola malá? Lebo si naši mysleli, že si postihnutá, mali výčitky svedomia a dostala si bábiku“. Musím vám povedať, že tie vtipy o deťoch, ktoré nič nerozprávali, lebo „nebolo o čom“ sa zakladajú na pravde 😊. Pamätám si, že v našej rodine bol hluk, tam sa dostal k slovu len ten, kto prekričal ostatných. V takomto ovzduší sa mi vôbec nechcelo byť súčasťou „hry o pozornosť“… Tak som bola tichá, slušná, odpovedala som áno, nie a Zdenka (keď sa ma spýtali na meno 😊). A všetci z rodiny ma mali za malého podivína…

K slovu som sa dostala až keď som odišla z mojej hlučnej rodiny… A potom sa niektorí neprestávali čudovať, čo som to za „divošku“… A teraz tu píšem o sebe a vôbec mi to nevadí, skôr naopak. Pripadám si ako pes, ktorý vidí všetky farby (predpokladá sa, že pes najviac vníma modrú, žltú a odtiene šedej…).

Tá moja odbočka zasa, ale aspoň mám dobrý pocit, že som to na vás nevyblafla hneď na začiatku 😊.

Bola som vydatá 14 rokov, nepamätám si, že by som niekedy pociťovala radosť, že som vydatá. Môj manžel bol veľmi komplikovaná osobnosť, s veľmi vysokým IQ, šmahnutý psychiatrickou poruchou, ktorá sa u neho rozvíjala podľa dávky alkoholu, ktorým si denne utlmoval jeho „stále pracujúci“ mozog. Žiadna sláva… Nebudem sa už viac rozpisovať, nikto mi nedržal revolver pri hlave, že si ho musím zobrať.  Stalo sa, a asi sa malo stať, inak by som nemala dve také úžasné deti ako mám.

Prešlo pár rokov a ja som vymýšľala plán ako z toho von. Raz prišla dcéra zo školy a hovorí mi: „Mami, ja už mám tri spolužiačky, ktoré majú rozvedených rodičov, ty sa akože kedy mieniš rozviesť“? (vtedy mala 8 rokov)

Môjho manžela mi bolo úprimne ľúto, nemal priateľov, nebavil sa s mojou rodinou a ani so svojou. Keď sme boli u jeho rodičov na návšteve a chcel sa niečo spýtať svojej mamy, tak prišiel za mnou, „dal mi úlohu“ a ja som sa jej spýtala za neho… Proste veľký podivín sa z neho stal. Nebol s rodinou pohádaný, ale hneď na druhý deň po svadbe sa prestal baviť so všetkými, s ktorými sa dovtedy bavil úplne normálne. Nie som psychiater, ale ako mi neskôr vysvetlila doktorka v Pinelovej nemocnici, kde sa liečil, tak môj manžel „neuniesol tiaž zodpovednosti za rodinu“ a doslova sa z toho zbláznil…

K rozvodu mi pomohla náhoda, ktorá naštartovala môj pud sebazáchovy…

S manželom som už pár rokov ani nespala, čím viac „besnel“, tým sa mi viac hnusil a poznáte to, s takým človekom sa to proste nedá ani nasilu…

Teda jeden pokus tu bol… Manžel sa ma spýtal, či by som to s ním raz nemohla „urobiť“. Pozerám sa na neho, bolo mi ho aj ľúto, a že: „čo ja viem, možno keby som bola opitá“… (ženy sú šialené 😊). Doma som zo zásady nemala žiadny alkohol, tak manžel priniesol fľašu červeného, vedel, že ho mám rada… Otvoril vínko, večer asi o siedmej, ja som si usrkávala  a do desiatej som ho vypila… A hovorím mu: „neviem čo si to priniesol, ale som triezva, to nepôjde“ a išla som si ľahnúť do detskej izby.

Na druhý deň priniesol dve fľaše vína, aby nič nenechal na náhodu… Tak som zasa posrkávala z vínka a ako som večer uložila deti spať, tak som troška pritvrdila (nechcela som byť opitá matka, ktorá ukladá deti spať), dva poháre som dala na ex a do rána som vracala… Sám videl, že to proste nejde… ak to nemá byť, tak vám nepomôže ani červené vínko, ľudovo povedané „rozťahovač nôh“ 😊… (Ďalšie dva roky som nemohla alkohol ani vidieť, aby mi nepripomínal túto situáciu..)

A tá náhoda, čo mi dala silu… Mala som milenca (nie som matka Tereza), priznávam sa bez mučenia a som rada, že som ho mala, inak by som sa u Pinela liečila aj ja…

Raz odišiel na dovolenku a volá mi: „Choď ku mne do práce, pošlem ti fax“. Tak som tam šla, počkala pri faxe, kým mi príde „erotické psaníčko“, ktoré potešilo moju osamotenú dušu aj telo… Ale hovorím si, že fax nezahodím u neho v práci, tak som ho po prečítaní roztrhala na malinký „prach“, ten som vložila do vrecka saka a priniesla domov…

S deťmi pozeráme telku a tešili sme sa, že máme tri hodiny od manžela pokoj. Zatvoril sa do kuchyne a my sme vedeli, že ak tam pôjdeme, tak by sa mohol k nám pripojiť a to sme nikdy nechceli… Našťastie je pitná voda aj kúpeľni :). Potom prišiel, ten „prach“ mal poskladaný na A4, pekne zlepené všetky, aj tie najmenšie kúsky, hotový Rain Man…

Tak mu hovorím: „gratulujem“, si vážne šikovný… A na druhý deň som sa s ním „márne“ dohadovala na rozvode. Nechcel s tým súhlasiť, povedal mi: „nechaj si aj mňa“… Ale nenechala som si ho, pekne nás rozviedli, na prvýkrát, dokonca som aj na sudkyni videla, že to chce mať čím skôr za sebou. Veľmi dobre vedela, že od toho muža treba čím skôr odísť…

Hneď po rozvode sme si „vysporiadali majetok“. Išli sme k notárovi a tam sme si dali potvrdiť, že ja som ho vyplatila z bytu a on mňa z alimentov. Vedela som, že je to v podstate úbožiak a alimenty by som aj tak nikdy nevidela. Síce finančná hodnota alimentov bola cca suma za celý byt a nie za polovicu, ale „šľak to traf“…. Povedala som si, že všetko je tak ako má byť. Konečne nám s deťom začalo svietiť na lepšie časy…

Rozvedený muž je dostatočne frustrovaný, aby ešte uškodil… To sa stalo dvakrát. Prvýkrát, to už nebýval doma asi pol roka, nám s deťmi urobil „budíček“. Vyvalil vchodové dvere na byte a celý ho rozbil, nábytok, poháre, taniere, poličky… Volala som aj políciu, ale keďže tam bol ešte vedený ako „spolumajiteľ“ bytu, tak mi páni policajti povedali, že to on môže a odišli preč. K tomu sa vyjadrovať nebudem, len píšem ako mi „pomohli a ochránili“… Snažila som sa upokojiť deti, sadli sme si na sedačku a pozerali na neho ako nám rozbíja domov… Deťom som sľúbila, že sa to už nikdy nestane… Na druhý deň som mala v práci výplatu, nezabudnem… Dostala som 17 tisíc korún a za 16 500 som si objednala dvere Sherlock, aby som dodržala sľub, ktorý som dala deťom a aj sebe samozrejme.

A ešte prišla „rana istoty“… Vtedy už exmanžel zavolal môjmu tatovi, že mu „robíme zle“, to volal v ten istý deň ako nám rozbil celý byt. Rodičom som sa nikdy nesťažovala, vždy som bola veľmi hrdá a vždy som vedela, že všetky problémy sa raz vyriešia, tak s nimi nebudem obťažovať okolie…

Na ďalší víkend som išla s deťmi k rodičom a tato mi začal „čistiť žalúdok“, čo to preboha tomu Ivanovi robíme… nechápala som, hlavne v súvislosti s tou „kôlničkou na drevo“, ktorú som mala z bytu… A tato mi hovorí – Ivan volal a plakal do telefónu, že mu ubližujeme, ja aj deti. Lebo keď chlap plače, tak hovorí pravdu… Nezmohla som sa ani na slovo, len som nevedela uveriť tomu, že tato bol na „jeho strane“ a pritom vedel, že nie je v poriadku… Náš rozhovor započula dcéra, ktorá bola vedľa, prišla ako fúria, dala si ruky v bok a hovorí mojim rodičom: „ja vás tak strašne nenávidím, nechajte mamu na pokoji, vy ste s ním nežili, vy neviete nič“. Potom sa otočila ku mne a hovorí: „Mami, poď, ideme preč, tu už nemáme čo robiť“. Len som sa pozerala na tata, neverila som a ešte som chcela niečo povedať, len mi nenapadlo nič iné len: „A Mečiar je kokot“… V tej dobe boli všetci starší ľudia „mečiarovci“ a my mladí sme nevedeli pochopiť preboha prečo… Tak sme nasadli do auta a rodičov som nevidela skoro dva roky… Prišla som, keď ma už všetko prebolelo, ale už sme sa k tomu nikdy nevrátili…

Ako každá nevesta, aj ja som si hneď po svadbe, vtedy ešte s láskou, vyrobila svadobný album. Keď som sa rozviedla, tak som celý album vyhodila do kontajnera. Nechala som si len jednu fotku, ktorú som použila ako ilustračnú k tomuto blogu…

Túto „spoveď“ píšem pre všetky týrané ženy na Slovensku. Nikdy netreba strácať nádej, odhodlanie, chladnú hlavu a zdravý rozum… Už prestaňte klamať seba a hlavne svoje okolie, že je všetko v poriadku… Toľko energie si miniete na zahladzovanie stôp a falošné úsmevy, že vám nezostáva sila, aby ste si vybojovali svoj „šťastný život bez tyrana“…

Veď čo by ľudia povedali…. nech si hovoria, máte ich v paži.. 😊.

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response