fbpx
Životný štýl

Staroba = choroba?

sympaťáčka

Vo veľa prípadoch áno, ale než k tomu dôjde, tak sa treba zamyslieť kto v tom má prsty.

Mladý človek má pevné telo, prirodzene danú životnú energiu. V niektorých prípadoch, hlavne v posledných rokoch to už nie je až taká samozrejmosť. Generácia nám tučnie pred očami a rodičia ešte stále kŕmia svoje deti rýchlym občerstvením. Nehovorím, že všetci, ale ešte dosť veľa…

Nedávno som videla pekne rodinku pospolu, tri tučné deti, rodičia už pomaly s morbídnou obezitou a napchávali sa hranolkami a nejakými hamburgermi. Bolo až tragické pozerať sa na nich. Nie, nikoho neodsudzujem, len všetky tieto návyky nám postupom času skomplikujú život.

Každý človek má právo zariadiť si život podľa seba, nemá mu kto diktovať čo má jesť, kde to má jesť. Ide o to, že týmto nezdravým návykom pokazíme našim deťom život. Kto by nechcel prežiť svoj život krásny, štíhly, plný energie. Po tom túžime všetci, len nie každý má takú genetiku, aby urobila za neho 90% práce…

Keď som chodila na základnú školu, tak tam bolo cca tristo detí, celkom dosť, ale v tom čase sa to „vyrábalo“ ako na bežiacom páse 😊, každá rodina mala najmenej tri deti. V tých časoch sme mali na škole tak desať tučných detí, takže menej ako päť percent.

V tejto dobe je super, že nám výpočtová technika, mobily, tablety, istým spôsobom uľahčujú život, robia nám ho zaujímavým, máme veľa informácií, veľakrát potrebných pre život. Akurát nám tie deti „posadila“ na stoličku a to už v poriadku nie je. Deti strácajú inštinkt prirodzeného pohybu. Už nebehajú, nehrajú sa na schovávačku, nehrajú cez prázdniny od rána do večera vybíjanú, ako sme to robili my. Ak sa chcú zahrať, tak majú milión aplikácií s hrami a môžu sa „vyblázniť“ do sýtosti… Je to správne? A teraz všetci premýšľame ako tie deti dostať von na ihriská… Všetko je to na rodine, ako sa správajú rodičia, to robia aj deti.  

Nedávno som si pozerala album s fotkami mojich detí, keď boli malé. Hľadala som fotky „vhodné“ do rámikov na stenu. V obývačke som si urobila „múr nárekov“, spomienky…  nech mám stále pred očami celý môj život, do ktorého patria aj moje už dospelé deti. Ako tak listujem v albume, tak pozerám, že skoro všetky fotky máme niekde z prírody, ako si niečo opekáme nad ohňom, ako sme niekde pri vode, ako zberáme v lese hríby, ako sa hráme na lúke… Mala som problém nájsť pár „statických“ fotiek do rámikov. Taký sme na fotkách doobliekaní, tepláky, tričká, zafúľaní, ale každá fotka mi „vyrozprávala“ príbeh. Boli sme neustále v pohybe. Pamätám sa ako som každú sobotu s deťmi vymýšľala čo budeme robiť. Ja som chcela niečo aj upratať, navariť, ale nakoniec sme sa pobalili a vyrazili do prírody, boli sme tam stále. Nemám veľa fotiek, niekedy sa nefotilo každý deň, len pri nejakej príležitosti. Preto mám rada tieto fotky, kvôli tým príbehom. Nedávno som bola u kamarátky a ukazovala mi v mobile fotky svojich vnúčat, ako pekne sedia za stolom, ako papajú, potom fotky jedla, ktoré papali, potom záber ako niečo pijú, všetko nafotené zo štýlovej detskej izby, v ktorej bolo milión hračiek, všetky fotky z interiéru… Po chvíli ma to prestalo baviť, nevidela som za tými fotkami príbeh…

Zasa odbočka, ako je už mojim zvykom 😊

Vráťme sa k tým tučným deťom, z ktorých vyrastú  tuční dospeláci, ktorí budú mať vlastné tučné deti a po príklade svojich rodičov ich budú vláčiť na rýchle občerstvenie, kde, čuduj sa svete, dostanú detičky ešte aj hračku… Aké milé…

A choroby na seba pri tomto životnom štýle nenechajú dlho čakať… Toto sme chceli?

V tomto čase sú naši dôchodcovia ešte v relatívne dobrej kondícii, ale myslím si, že to sa časom zmení… Síce populácia sa dožíva čím ďalej, tým vyššieho veku, náš farmaceutický priemysel sa teší, že žijeme tak ako žijeme, lebo aspoň niekto má z toho veľký profit…

Nejdem tu dávať poučky ako má človek naložiť so svojim životom, ide mi o to aby sme sa vždy zamysleli nad svojimi nastaveniami. Aby sme neprepadli všetkým vychytávkam modernej doby a hlavne usledovali, aby im neprepadli naše deti a vnúčatá.

Kto sa má postarať o starých rodičov?

Toť otázka. V tejto oblasti by som len použila jedno príslovie: „Ako zaseješ, tak budeš žať“. Aký vzťah si vybudujete so svojimi deťmi, tak bude o vás na starobu postarané. Vôbec to nie je automatické, že dieťa (dospelý človek) má všetko nechať tak a keď mu ochorie rodič, veľakrát už ako 70-ročný, tak má zabudnúť na svoj život a žiť život svojho chorého a starého rodiča.

Na dedine je táto téma úplné tabu. Čo by ľudia povedali, že som dala svoju matku do domova dôchodcov? Len to nie, to by ma hanba fackovala. Naozaj? Keď stratíte prácu kvôli tomu, že sa staráte o svoju chorú matku, tak sa vám tí „čestní“ susedia zložia aby ste mali na chleba? To určite nie, tak nech vás v tomto momente prestane zaujímať „čo by povedali ľudia“…

Všetci si strážime svoje súkromie čo to dá, navonok sa každý snaží o čo najlepší imidž, veď o čo ide, som síce blbec, ale ľudia o tom nevedia…

Mám jednu známu, býva v Bratislave a na dedine má matku. Tá odišla do dôchodku v 54 rokoch (tí komunisti boli ale „ústretoví“ k starobe…). Neviem načo to bolo dobré, do dôchodku išli relatívne mladí ľudia, len vtedy sme to takto nevnímali. No, Milka sa stará o svoju mamu už neuveriteľných 36 rokov. Samozrejme, nebolo to vždy tak náročné ako teraz, keď má starká 91 rokov. Pravidelne tam chodí aspoň na štyri dni v týždni, navarí, uprace, porobí v záhrade. Ale starkej je to samozrejme stále málo. Ako tak sledujem túto „najstaršiu generáciu“, do ktorej patrí aj moja mama (81 rokov), tak si všímam, že ich dominantnou vlastnosťou je egoizmus. Zrejme je to tak zariadené, starý človek trvá na tom, aby sa o neho všetci s láskou starali. Konkrétne táto starká sa starala o svojho otca 13 dní a stále to spomína mojej známej, že aj ona vie, čo to znamená postarať sa o rodičov. Trinásť dní a tridsaťšesť rokov, úplne „porovnateľné“…

A túto „pikošku“ mám najradšej… Milka, už teraz sa o teba bojím… A prečo mama? No, keď polezieš na tú garáž pozametať staré listy čo padajú do ríny“… Mami, tam ja už nepoleziem, mám 70 rokov… To nie je vtip, to sa stalo!

Nie, neviem recept ako by to malo byť, je to prípad od prípadu. Človek sa snaží brať do úvahy všetky pre a proti. Matka, otec, ma vychovali, postarám sa o nich keď nadíde ten čas… Len kde sú hranice „postarám sa“ a som „zneužívaný vlastnou matkou“, to už musí posúdiť každý sám…

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response