fbpx
vzťah

V každom veku túžime po vzťahu s mužom? Naozaj?

Mám cez 50 rokov a dosť často sa zamýšľam nad životom, nad samotou, nad vzťahmi medzi mužmi a ženami. Myslím si, že som dospela do štádia, kedy si presávam myslieť, že vzťah s mužom je pre mňa ideálnym riešením. Na Slovensku nie sme veľmi liberálni (aj keď sme si zvolili Čaputovú). Nejdem tu rozoberať politickú, ale tú moju situáciu. V mojom živote som bola manželkou, milenkou, priateľkou, nebolo to v jednom časovom úseku… Teraz som už pár rokov sama. Pokúšala som sa čo to riešiť cez rôzne zoznamky, ale zrejme som až príliš nezávislá aby som sa v tomto veku niekomu prispôsobovala. A keďže mám za sebou dosť stretnutí s mužmi, v takom tom „obvyklom slovenskom duchu“ (stretnutie na kávičke, rozhovory…), tak som získala presvedčenie, že tadiaľ cesta nevedie. Áno, môže „motyka vystreliť“, ale veľmi tomu neverím. A „milujem“ tie reči od kamarátok: „keď prestaneš hľadať“ pána božského, tak naraz ti príde do cesty. Nechcem teraz pol svetu „odpáliť“ ich vzdušné zámky, ale myslím si, že takto to nefunguje. Skôr si myslím, že sa musíme snažiť aby sme si naplnili život spoločenskými udalosťami a tam by sa snáď niekto našiel. Vezmime si taký typický bar. Vážne mám túžiť po nejakom seladónovi, ktorý mi pri bare objedná vodku a spýta sa ma kde bývam? To možno keď som mala dvadsať. Nie, ani vtedy.. Žene v určitom veku už nestačí „hocikto“, stále píšem skôr o sebe ako o vás ostatných, ale verím, že sa „v tom“ nájde veľa žien.

Žena v určitom veku už pozná svoju hodnotu. Byť s niekým len preto aby som mohla kamoške do telefónu hovoriť „no, ten môj je zasa na šrot alebo „môj starý asi nepozná hodiny, už je polnoc, ja som tu a on nie“, prípadne „nepoznáš recept na domáce zemiakové lupienky? Ide hokej a ten môj to má k pivu najradšej“… Nie, nemyslím si, že sú všetci muži v jednom vreci, to za mňa hovoria skôr „alibi na blbý vzťah“…

Tak mi skrsla myšlienka, že so ženou „primeraného veku“ by som si vedela „zarandiť“ do sýtosti, porozprávať sa, zažiť kopec kultúrnych podujatí.  

A tu je jadro problému. Ja viem, že veľa ľudí o sebe prehlasuje, že „ja sa starám o seba, ostatní ma nezaujímajú“ – a to sú práve tí, ktorí sa o vás zaujímajú. Ak sa niekto o nikoho nezaujíma, tak to nerozkrikuje do sveta. Slušní ľudia to neriešia, ale „tí druhí“ áno. Tak čo si s tým počať? Mám si dať nálepku lesbička? To nie som, ale to viem len ja, ostatní ma budú riešiť pri každej príležitosti.

Som nezávislá a väčšinou ma vôbec nezaujíma kto si čo o mne myslí, prípadne hovorí. Ale tiež poznám ten pocit, keď vás začnú ľudia (väčšinou ženy) škatuľkovať, k tomu si ešte niečo pridajú, možno moju „obľúbenú lesbickú polohu“ a už sa mi na tomto svete nedýcha tak slobodne ako by sa malo.

Nemyslím si, že sme horší národ ako trebárs liberálni Angličania, alebo aj Česi, len na Slovensku netreba veľmi vytŕčať z davu, aby vás to nepripravilo o spokojný život.

Ale aj cez to všetko mám rada ten pocit, keď si môžem spokojne, sama za seba, usporiadať svoj život tak ako sa páči mne. Keďže vždy začínam od seba a ja viem, že ma nezaujímajú klebety, intrigy, tak budem veriť, že to dobre dopadne.

Dcéra mala pre mňa jeden „skvelý nápad“. Hovorí mi „kúp si psíka“, to bude tvoj spoločník na život. Vtedy som cítila v sebe imaginárnu dýku a ešte dlho som sa z toho nevedela spamätať. Nemám nič proti psíkom a možno raz, keď budem mať 70, tak si pôjdem do útulku vybrať moju spriaznenú dušu. Ešte to tak necítim. Nechcem žiť život toho psíka, ešte chcem žiť ten svoj.

Ešte si premyslím, či budem falošnou lesbičkou… Alebo to vyskúšam a budem vás informovať komu som privodila bezsenné noci 😊

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response