fbpx
Životný štýl

Nebohá pilná po stojačky umrela…

Lady set of housewife cleaning, ironing, cooking and washing with equipment working at home, woman housewife set character vector illustration.

NPoznáte to, ide Veľká noc, Vianoce…  treba umyť okná, vypratať a upratať kuchyňu, nech mám miesto na prípravu 10 druhov koláčov…

Idem z práce a premýšľam čo všetko ma doma čaká.

Ako som spomínala v úvodnom blogu, píšem ho zväčša pre generáciu X, teda pre tú, ktorá si má konečne užívať život.

Keď som sa „zbavila“ starostí o deti, tak som mala obdobie, kedy sa tento rozbehnutý pracovný a upratovací vlak nedal len tak zastaviť. Postupom času som si začala uvedomovať, že keď dnes nenavarím, neupracem, tak sa vôbec nič nestane. Nikto tým nebude trpieť a ja si môžem urobiť večerný program, troška sa zrelaxovať, potešiť telo aj dušu pekným zážitkom. Tak som si postupne začala robiť svoj vlastný program, úplne cielene.

Bez plánovania nejde nič, sme zastavení na jednom mieste, premýšľame čo so životom a sľubujeme sami sebe ako bude „od zajtra“  všetko inak. Nebude, kým nebudeme sami chcieť a kým pre to niečo neurobíme.

Minule som sedela s kamoškou na kávičke a za hodinu mi porozprávala čo všetko sa chystá cez víkend stihnúť. Umyť okná, prezliecť periny, nakúpiť si v obchode „úložné systémy“ na oblečenie a spodnú bielizeň, vyhádzať skrine a potom všetko uložiť aj s tými systémami, v sobotu ráno ísť na samo zber jahôd, večer ich pozavárať a urobiť džem, v nedeľu pozvať celú rodinu, teda dospelé deti aj s vnúčatami na obed, navariť viac aby im mohla ešte niečo zabaliť „na doma“… Keď som ju tak počúvala, tak ma len z tej predstavy rozbolelo celé telo…

Kam sa stratil človek? Kam sa stratila Kamila? Rokmi zvyknutá starať sa o všetkých okolo seba, okrem seba… Keď som sa pozrela na tie jej vyrastené šediny, zrohovatené päty, zrobené ruky a telo, ktoré by sa v jej veku ešte nemalo skláňať k zemi a hrbiť… Nebohá pilná po stojačky umrela – toto s obľubou hovoril môj otec. Samozrejme keď padla reč na ženy, ktoré žili život niekoho iného. Nerobme to, nepríde ku nám upratovacia ani stravovacia inšpekcia. Aspoň víkend si rezervujte pre seba, svoje koníčky, starostlivosť o seba, zábavu. Kaderníčka, pedikérka, masáže, sauna, plaváreň, večer kino, prípadne divadlo.

Nahoďte mód „starám sa hlavne o seba“, už je načase.

Ešte nemám vnúčatá, tak si užívam život plnými dúškami, robím všetko čo ma baví a teší. Niekto bude namietať, či nie som sebecká, možno áno, ale kto ma má mať radšej ako ja.

Nebolo to vždy tak, v manželstve som vydržala 14 rokov a potom bolo už všetko len na mne. A tak to je doteraz. Všetky rozhodnutia za mňa nechávam na mne. Ale všimla som si, že veľa žien ma preto celkom otvorene odsudzuje, dokonca mi pár z nich povedalo, že mi chýba „pevná ruka“, ktorá by ma usmerňovala. Hm… fakt na zamyslenie.

Neviem ako je to v súčasnej dobe s týraním žien na Slovensku, či každá piata, či desiata má nad sebou tú „pevnú ruku“, ktorá ju neváha „usmerňovať“.

Korene tohto usmerňovania treba hádam hľadať pár stoviek rokov dozadu. Ženy boli v minulosti „peknou a pracovitou“ ozdobou muža, ktorý živil ju aj celú rodinu a všetci boli „akože“ spokojní, keďže zrejme nepoznali inú alternatívu.  Boli pevnou rukou zakotvené v domácnosti. Nehovorím, že to bolo kruté, alebo nespravodlivé, tak bola proste spoločnosť nastavená.

V súčasnosti, v dobe pracujúcich žien, je to iné, nenechajte si nahovoriť, že potrebujete „veliteľa“ k svojmu životu. Rovnocenného partnera, to áno, len už žiadneho usmerňovača. Ženy zvládajú aj svoju kariéru aj starostlivosť o rodinu, poniektoré samé vychovávajú tri deti a „strihajú meter“, kedy detičky prekročia prah dospelosti, aby si mohli konečne vydýchnuť a načerpať energiu na ďalší život. Viem to, mám to z vlastnej skúsenosti. Preto som teraz „za múdru“ a robím pokus na rozšírenie stratégie „užívaj si život“.

Začala som tým upratovacím ošiaľom… Nechcela som tým povedať, že máte žiť v neporiadku a chaose, aj keď mnohým nezostáva nič iné ako v tom chaose ešte vychovávať deti. Človek si musí určiť priority, hlavne keď sa stará aj o deti. Víkend je určený pre rodinu, na spoločné výlety, zážitky. Keď budú vaše deti veľké a keď sa ich niekto spýta čo robili v detstve cez víkendy, tak odpoveďou by nemalo byť „sedeli sme pri počítači a mama varila a upratovala“. Čo ich v detstve naučíte, to budú robiť vaše deti svojim deťom.

A tie dve deci vínka si dajte až keď deti zaspia, nech nemajú ďalší blbý návyk do života..

Pochádzam zo šiestich detí, štyria najstarší robili všetko a dvaja najmladší sa len vyskytovali v domácnosti a slovíčku „práca“ nerozumeli.

Prišla sobota, dve sme boli vyčlenené na prácu v 20 árovej záhrade a dve upratovali dom. Vtedy nám rodičia nevymýšľali zábavný program, zážitky, nech máme v dospelosti na čo spomínať. Vtedy sa to nenosilo… Pracovali starí, mladí, všetko čo malo ruky a nohy…. Bolo to ako s tými „ženami v domácnosti“, nepoznali sme inú alternatívu.

Raz sme sa troška vzbúrili a napísali anonym na vtedy Národný výbor, aby nám zobrali niečo z tej veľkej záhrady a dali to niekomu, kto ju až takú veľkú nemá. Nevyšlo to, ale aspoň sme ich pobavili.

Viem, že netreba porovnávať rôzne obdobia z minulého storočia so súčasnosťou. Všetko bolo iné, neporovnateľné. Život bol zväčša len o povinnostiach a tých pár chvíľ, kedy sme vybehli niekam za zábavou bolo náplasťou za všetky tie životné útrapy, s ktorými sme „bojovali“ každý deň.

Nesťažovali sme sa, to sa nepatrilo, každý tak žil, bolo to normálne. Detská izba nebola preplnená hračkami ako to vidím dnes, nech prídem komukoľvek na návštevu.

To sa nesťažujem, len som si dovolila na chvíľku sa zamyslieť a pospomínať si. Boli sme inak vychovávaní, a nehovorím že to bolo správne. Väčšina z nás mala sebavedomie na bode nula, vlastne som až do dospelosti netušila čo to slovko znamená. Nemohli sme si dovoliť mať vlastný názor, po názore prišiel trest. Dieťa nemá mať svoj názor, to sme videli doma aj v škole. Všetci tí, ktorí vyčnievali z radu, boli nepriateľmi štátu…

S rodičmi sme sa nerozprávali tak ako to robia dnešné deti. Nepatrilo sa ich obťažovať nejakými detskými táraninami, nezaujímalo ich to. Tak boli vychovaní oni, úcta k starším a nemať vlastný názor.

Preto o tom píšem, aby ste videli, čo všetko sa dá preniesť z generácie na generáciu.

A som presvedčená, že ja aj moji súrodenci nepokračujeme v šľapajach svojich rodičov. Už máme svoj názor a tiež nás zaujíma názor našich detí. Keď sa nahnevám na sestru, tak jej poviem „si celá mama“ a ona sa na to samozrejme urazí 😊.

Mať vlastný názor je skvelé, popracuj na tom.

Na Slovensku nie je v móde mať vlastný názor. Pre ľudí je to „práca navyše“. Prečo mám mať vlastný názor, keď sa nájde niekto, kto mi ho povie.

Niekomu ho povie farár v kostole, obľúbený politik… Pre úplných lenivcov, ktorí chcú mať všetky názory „pod jednou strechou“ sú tu konšpiračné weby. Proste stále sa nájde niekto, kto nám povie kto sme, ako máme žiť, čo je pre nás dobré, koho máme obdivovať, koho zatracovať, čo si máme kúpiť a čo rozhodne nie je in, čo si máme obliecť, aká farba „letí“ túto sezónu, koho voliť, kam investovať svoje peniaze… takto by som mohla písať do aleluja… Všetci títo ľudia alebo firmy počítajú s tým, že nemáme vlastný názor a treba nám ho povedať. Všimli ste si to aj vy?

A potom sú tu ľudia ako ja, ktorí máme svoj názor ale ľudia nás až tak veľmi nežerú… Nemám nad sebou „názor vyššej moci“, tak sa strácam v dave…

Ale nevadí mi to, rada sa s vami podelím o názory „nikoho“ v dave ľudí.

Verím, že vám nevadí začiatok s „nebohou pilnou“ a na koniec „môj názor“…

Zdenka

Zdenka

šéfka
Som Zdenka, mám 53 rokov a veľa životných skúseností, s ktorými sa chcem podeliť. Mám dve dospelé deti, som rozvedená, v súčasnosti single. Mám za sebou veľmi hektický život a verím tomu, že to bude čím ďalej, tým lepšie..

Leave a Response